Filip T. Holzer

Chápem rozhorčené komentáre. Úprimne. Rozumiem hnevu, ktorý planie pod príspevkami, kde sa meno Jozefa Tisa skloňuje s takou samozrejmosťou, akoby išlo o akéhosi martýra národa, dokonca svätca, ktorému by sme mali každé ráno zapáliť sviečku vedľa pomaranča s klinčekmi. Ale prepáčte — na túto diskotéku ja netancujem. Nechcem a ani nebudem.

Nechcem a ani sa nehodlám podvoliť verejnej mienke, ktorá Tisa umelo stavala a stále stavia do roly falošného mesiáša. On nie je žiadny svätý. Nie je symbol národného zmierenia, ani márne hľadaný slovenský Mojžiš, ktorý mal národ previesť cez rozbúrené vody histórie. Nie je ani ježiš Kristus, ktorý hlásal evanjelium života, ktoré jasne hovorí, že ak v neho uveríme a príjmeme jeho obetu, budeme žiť večným životom v Novom Jeruzaleme. Nie. Je to muž, ktorý sa z politických (a možno aj existenčných) dôvodov podujal na kolaboráciu s režimom, ktorý páchal zločiny, na ktoré sa civilizované národy neodvážia zabudnúť ani po sto rokoch.

Áno, existujú svedectvá, že Tiso zachránil jednotlivcov. Niektorých. Dokonca aj deti. Niekto by povedal: „Veď vidíš! Bol dobrý!“ Ale viete čo? Práve tieto príbehy z neho nerobia hrdinu, ale ešte väčšieho zločinca. Lebo človek, ktorý má v rukách moc zachrániť tisíce a rozhodne sa selektívne vyberať pár „šťastných“, sa nezachoval ako milosrdný pastier. Zachoval sa ako kat s momentmi slabosti. Ako človek, ktorý vie, čo je správne, a predsa volí inak.

Ak zachraňoval jednotlivcov, znamená to, že vedel. Vedel, čo sa deje. Vedel, čo podpisuje. Vedel, koho posiela do transportov, z ktorých sa málokto vrátil. Vedel, že tie vlaky nešli na školský výlet do prírody. A keď v takej chvíli niekoho vytrhnete z davu, neznamená to očistenie. Znamená to priznanie viny a zároveň chladnú kalkuláciu: ukázať sa, že „aj ja mám srdce“, aby história náhodou nezabudla priložiť jemný obláčik svätožiary.

A tak tu dnes stojíme — v krajine, kde sa z Tisa robí romantický symbol „ochrany národa“, a kde niektorí veriaci tvrdia, že to bol „boží muž“. Nuž, ak áno, potom ja radšej ostanem heretikom.

Nechcem byť súčasťou kolektívnej amnézie. Nechcem prispevovať do zboru, ktorý vykrikuje: „Ale on predsa zachránil…“ Nie, to ho neospravedlňuje. To nevymazáva podpisy, nevymazáva rozkazy, nevymazáva tiché prikývnutia, ktoré stáli životy tisícov.

Tiso nebol spasiteľ. A už vôbec nebol národný hrdina. Bol politik, ktorý urobil sériu rozhodnutí, za ktoré zaplatili iní — životom, slobodou, dôstojnosťou.

Ak sa niekomu tento text zdá tvrdý alebo nenávistný, neospravedlňujem sa. Naopak — len mi to potvrdzuje, že v krajine, kde sa historické fakty zamieňajú za memy a mýty, je pravda stále v ilegálnom exile. A kým tam bude, budem písať. Budem bojovať. Predsa len prezumpcia neviny tu neplatí tak, ako u človeka obvineného zo sexuálneho zneužívania maloletých. Tisove zločiny boli dokázané a historikmi potvrdené a niet ani najmenšej pochyby o tom, že nesie plnú zodpovednosť za smrť tisícov nevinných. Za vypálenie dedín. Za vraždy partizánov. Nesie plnú politickú a morálnu zodpovednosť a ako kňaz, ktorý mal viesť, zlyhal spôsobom, ktorý je neospravedlniteľný.