Filip T. Holzer

Na slobodu slova si dnes prisahajú všetci — no málokto ju dokáže naozaj uniesť. Prípad pochodu „Hrdí za rodinu“, ktorý sa konal paralelne s Dúhovým pochodom, a reakcie naň, sú ukážkovým príkladom toho, ako pluralita názorov a sloboda prejavu dostávajú zabrať nie preto, že by niekto zakazoval hovoriť — ale preto, že príliš veľa ľudí nevie počúvať.

1. Trucpodniky podľa Jany Cigánikovej

Poslankyňa Cigániková označila pochod za rodinu za trucpodnik. Nie za verejné zhromaždenie, nie za prejav viery v hodnoty, ale za detsky vzdorovitý akt, ktorého jediným účelom je otravovať dúhovú scénu.

Takéto označenie však samo osebe nie je ničím iným než ideologickým znehodnotením iného názoru. Niekoho úprimná túžba verejne podporiť tradičný koncept rodiny je zrazu „naschvál“, „truc“ a „nepriateľský signál“.

Slová poslankyne SaS možno znejú sebavedomo, ale neodzrkadľujú liberálne hodnoty, ktoré by mala obhajovať. Ak niekto pochod za tradičnú rodinu označí za útok, robí z druhého občana ideologického nepriateľa.

2. Vladimír Bojničan a Kuffova demonológia

Na opačnej strane spektra Vladimír Bojničan v texte o klerikálnej posadnutosti sexualitou prezentuje ľudí ako Orosch, Kuffa, Záborská ako démonických posadnutcov penismi a vagínami.
Citujem:

„Niektorí predstavitelia katolicizmu trpia akousi posadnutosťou: penisy, vagíny, semeno, panenstvo, výstreky, nepoškvrnenosť… všetko sa musí podriadiť striktnej kontrole svätého inkvizítora.“

Toto nie je kritika, to je ideologický výplach. Presne rovnaký typ dehumanizácie, aký robia extrémni konzervatívci voči LGBTI+ ľuďom. Ak Bojničanovi prekáža religiózny fundamentalizmus, mal by si dať pozor, aby neupadol do svojho vlastného progresivistického fundamentalizmu.

Jeho text je symptomatický: namiesto toho, aby kultivoval dialóg, narába s karikatúrami a cynizmom, ktoré nie sú o nič menej dogmatické než to, čo sám kritizuje.

3. Manželstvo, rodina a antropológia (nie ideológia)

Z antropologického hľadiska má rodina univerzálnu funkciu — zaisťuje reprodukciu, socializáciu a udržiavanie kultúry. Manželstvo, v akejkoľvek forme, nie je len romantická konvencia. Je to sociálny kontrakt, ktorý formuje štruktúru spoločnosti. Rôzne civilizácie a náboženstvá ho po stáročia chápali rôzne – no vždy malo jedno spoločné: slúžilo ako rámec spolunažívania a spoločenskej zodpovednosti.

Konzervatívci majú pravdu v tom, že stabilná rodina má zásadný význam pre spoločnosť. Mýlia sa však, keď si myslia, že jediný správny model je otec-matka-dieťa-škatuľka.

Podobne progresivisti majú pravdu, že spoločnosť sa mení a nové typy rodín si zaslúžia ochranu. Ale nie každý nesúhlas s redefiníciou manželstva je homofóbia.

A teraz úprimne: Aj keď ja osobne nepovažujem manželstvá pre všetkých za pokrok alebo progres, neznamená to, že chcem niekomu zakazovať žiť slobodne. Neznamená to, že by som bránil homosexuálnym párom v ich práve na spolunažívanie, dôstojnosť či právnu istotu. Predsa len – sú to ich životy, ich vzťahy a ich práva. Nie je mojou úlohou ich riadiť. A ak niekto chce život zdieľať s inou osobou rovnakého pohlavia, spoločnosť má povinnosť zabezpečiť, aby tak mohol urobiť bez strachu, bez diskriminácie a s dôstojnosťou.

Inak povedané: môžem nesúhlasiť, ale ak chcem byť dôsledne demokratický, musím rešpektovať.

4. Konzervativizmus, progresivizmus a slepé škatuľky

Konzervativizmus a progresivizmus sú dnes často skôr nálepky než skutočné postoje. Hoci ich používanie pretrváva, ako pojmy sú zastaralé a vyžadujú redefiníciu. Už dávno neplatí, že každý, kto sa hlási ku konzervatívnej politike, musí automaticky obhajovať výlučne „tradičné hodnoty“, byť odporcom registrovaných partnerstiev alebo militantným zástancom „práva na život“ v najprísnejšej forme.

Moderný konzervatívec je v prvom rade človek, ktorý sa drží toho, čo v praxi funguje. Nepotrebuje zbytočne riskovať, nenechá sa strhnúť módnymi ideologickými búrkami a opiera sa o osvedčené mechanizmy spoločenského súžitia. Nie je to spiatočník. Je to praktik, ktorý si kladie jednoduchú otázku: „Funguje to? Tak to nemením.“

Progresívec, naopak, riskuje. Skúša nové veci, hľadá riešenia a cesty, ktoré by konzervatívec možno nikdy nezvážil. Inovuje, testuje hranice, vymýšľa alternatívy. Jeho hlavná hodnota nie je ideológia, ale pohyb. To však neznamená, že musí byť nutne sekulárny, radikálny alebo ľavicový.

Progresívcom môže byť pokojne silne veriaci človek, zástanca práva na život, ktorý napriek tomu prináša pokrok, riešenia a tvorivé odpovede na výzvy doby, ktoré by nečakal ani ten najhlasnejší aktivista v dúhovej vlajke. Progres totiž nie je o tom, ako veľmi kričíš „systém je zlý“ – ale o tom, čo pre ten systém reálne robíš.

A rovnako konzervatívec nemusí byť kostolný bigot, ale môže to byť architekt stability, ktorý neodmieta nové, len preto, že je nové — ale pýta sa, či to má zmysel.

Táto rigidná binarita – konzervatívec vs. progresívec – je prežitok. Ľudia sú komplexní. Politika by mala byť o riešeniach, nie o identitách.

5. Pokrok nie je vojna — je to spolužitie

Ak sú konzervatívci tí, ktorí chránia to, čo funguje, a progresívci tí, ktorí hľadajú to, čo by mohlo fungovať lepšie, potom spoločnosť nepotrebuje vojnu medzi nimi, ale spoluprácu. Pretože pokrok nevzniká výlučne z novosti, ale zo schopnosti spojiť nové s osvedčeným.

Práve preto pokrok nie je ideologická vojna – je to proces hľadania rovnováhy. Skutočný pokrok sa nedeje v kultúrnych vojnách ani v internetových krížových výpravách proti „spiatočníkom“ či „woke šialencom“. Dobrý progres je tichý, praktický a vzniká tam, kde ľudia namiesto škatuľkovania počúvajú, premýšľajú a rešpektujú hranice iných.

Nemusím byť fanúšik každého nového nápadu. Nemusím vnímať redefinície pohlaví ako kultúrny pokrok. Ale môžem si vypočuť, čo ľudí k týmto redefiníciám vedie, a nezarezať ich skôr, než povedia vetu. Rovnako môžem obhajovať osvedčené hodnoty, bez toho, aby som ich staval na oheň a označil za jediné správne.

Spolužitie neznamená, že sa všetci zhodneme. Znamená, že sa všetci zmestíme. Že keď niekto nesúhlasí, neznamená to, že musí zmiznúť. A že keď niekto prináša zmenu, neznamená to, že chce všetko zničiť.

Pokrok je dialóg, nie diktát. A spoločnosť, ktorá ho chápe takto, nemusí vyhrávať ideologické vojny – stačí, že sa nezničí vlastnou hlúposťou.

Záverom

Tento svet nepotrebuje viac „trucpodnikov“ ani viac Bojničanov, ktorí hovoria o vagínach inkvizične.
Potrebuje ľudí, ktorí chápu, že pluralita nie je slabosťou demokracie, ale jej silou. A že sloboda slova neznamená slobodu nenávidieť, ale slobodu argumentovať bez strachu.

Alebo inak:

Verejný priestor nie je fackovacia aréna. Je to trh ideí. A ak doň prinesieš len vulgarizmus, cynizmus alebo karikatúru — netvár sa, že ti niekto kradne hlas. Možno len nemáš čo povedať.