Filip T. Holzer

V úvode bolo len obyčajné nesúhlasenie

Vstúpil som do priestoru stránky Nová Ľavica ako zvedavý čitateľ. Nie ako provokatér, nie ako troll. Som človek, ktorého zaujíma diskusia, a ako autor románu o období Slovenského štátu sa často pohybujem na hrane ideológií, extrémov a ich dopadov na konkrétne ľudské osudy.

Na sociálnych sieťach Novej Ľavice som zanechal komentár, ktorý sa dal zaradiť medzi bežný názorový nesúhlas. Nijaké vulgarizmy, nijaké zosmiešňovanie. Len iný pohľad.

Výsledok?
Bol som zverejnený na ich platforme ako príklad „vymletej hlavy“, teda človeka zničeného kapitalistickou propagandou. Bez dialógu, bez reflexie, bez snahy pochopiť, kto som a prečo píšem to, čo píšem.

Som autista. A vraj vymletá hlava.

Nuž, zabudli doplniť, že som:

• autista s oficiálnou diagnózou,
• človek, ktorý sa denne snaží rozprávať o spoločenských témach s rešpektom,
• autor knihy Profesor, ktorá cez náročné historické kontexty približuje, ako sa ľudia menia pod vplyvom ideológií.

Ak ma stránka, ktorá sa označuje za progresívnu a za zástankyňu utláčaných, verejne označí za vymletú hlavu len preto, že nesúhlasím s ich svetom triedneho boja, potom máme problém.

Nie ideologický. Ale ľudský.

Kde je ten deklarovaný rešpekt?

Nová Ľavica tvrdí, že bojuje za marginalizované hlasy, že stojí pri ľuďoch na okraji spoločnosti. Ale keď autista vyjadrí názor, ktorý nezapadá do ich dogmy, stáva sa cieľom výsmechu.

Nie je to náhodou ten istý princíp, proti ktorému sami vraj bojujú?

Ich správanie má blízko k tomu, čo robievali tí, ktorí v mene „vyšších ideálov“ umlčiavali disidentov, keď sa im nehodili do propagandy. Lebo to je to kľúčové slovo – propaganda. A hoci si myslia, že ju odhaľujú, používajú ju.

Prečo sa mi to vlastne stalo?

Je to jednoduché. Môj komentár nepasoval do ich rámca. Bol som „autista nesprávneho názoru“. Nedal som im to, čo chceli: poslušné prikyvovanie na ich schematické videnie sveta.

A najhoršie je, že takto sa správajú mnohé ideologické bubliny – nielen extrémna pravica, ale aj tá ľavica, ktorá už zabudla, že človek nie je len súčasť kolektívnej triedy, ale autonómna bytosť.

Pozývam vás k inému čítaniu

Moja kniha Profesor nie je pamflet. Je to príbeh dvoch ľudí počas Slovenského štátu – jedného židovského profesora a jedného mladého muža, ktorý sa pridá k Hlinkovej garde. Je to kniha o vnútorných zápasoch, strachu, zrade a o tom, ako sa človek snaží zachovať si dôstojnosť v neslobodnom čase.

Je to alternatíva k tomu, čo ponúka Nová Ľavica: nie heslá, ale príbehy. Nie ideologické zjednodušenie, ale osobnú reflexiu.

Záver? Nech vás neumlčí nikto – ani tí, čo sa tvária ako vaši ochrancovia

Ak ste autista, ak ste premýšľajúci človek, ak ste kritický čitateľ – nenechajte sa zatlačiť do rohu len preto, že niekto vyžaduje „správny postoj“.

Myslieť inak je právo. A v slušnej spoločnosti by to malo byť aj vítané.