Filip T. Holzer

Palestinizmus dnes nefunguje ako hnutie za mier ani ako autentická obhajoba ľudských práv. Je to ideologická konštrukcia, v ktorej sa politický antisemitizmus maskuje jazykom humanizmu a v ktorej sa morálne rozhorčenie používa ako náhrada za racionálnu politickú analýzu. Nejde o solidaritu s konkrétnymi ľuďmi, ale o symbolickú vojnu proti jednému štátu – proti Izraelu ako židovskému štátu.

Západ v tomto diskurze uplatňuje zvláštny dvojitý meter. Kým od všetkých ostatných spoločností požaduje budovanie právneho štátu, pluralitnej demokracie, ochranu menšín a zodpovednosť politických elít, pri Palestíne je ochotný tieto nároky suspendovať. Ako keby tu platilo nepísané pravidlo: od Židov sa vyžaduje dokonalosť, od Palestínčanov sa nevyžaduje nič. Každá forma autoritárstva, korupcie, politického násilia, islamistickej ideológie či glorifikácie mučeníctva je relativizovaná ako „pochopiteľná reakcia na útlak“.

Tento prístup nie je prejavom rešpektu ku kultúrnej odlišnosti. Je to forma morálneho rasizmu nízkych očakávaní. Palestínci sú v ňom zbavení politickej dospelosti. Nie sú vnímaní ako spoločnosť schopná a povinná budovať vlastné inštitúcie, právny poriadok a demokratickú zodpovednosť, ale ako večné obete, ktorým sa nekladú otázky o vlastných rozhodnutiach. O tom, prečo ich politické elity systematicky uprednostňovali revolučnú identitu pred občianskou. Prečo bol kult smrti výhodnejší než kult zákona. Prečo sa odmietanie židovskej štátnej existencie stalo silnejším ideologickým lepidlom než snaha vybudovať funkčný štát.

Západ túto neochotu budovať demokratický a právny poriadok nielen toleruje, ale často romantizuje. V mene „odporu“ sa ospravedlňuje teror. V mene „dekolonizácie“ sa legitimizuje genocídna rétorika. V mene „kultúrneho kontextu“ sa prehliada systematické potláčanie práv žien, disidentov a menšín. To, čo by kdekoľvek inde bolo označené za cestu k sebazničeniu, je tu interpretované ako autentický prejav identity.

Palestinizmus pritom neútočí primárne na konkrétne politiky izraelských vlád. Jeho jadrom je ontologická delegitimizácia samotného princípu židovskej suverenity. Izrael nie je v tomto rámci problémový štát, ale „nelegitímny“ štát. Nie aktér s chybami, ale metafyzické zlo. Antisionizmus sa tu stáva modernou formou politického antisemitizmu: nie biologického, ale civilizačného. Nehovorí, že Židia sú menejcenní; tvrdí, že ako kolektív nemajú právo na vlastnú štátnu existenciu.

Psychosociálne ide o projekčný mechanizmus. Západ si do izraelsko-palestínskeho konfliktu premieta vlastné viny za kolonializmus, rasizmus a mocenskú dominanciu. Palestínec sa stáva ikonou čistej obete, Izrael ikonou čistej moci. Realita, so všetkými svojimi vnútornými rozporami, zodpovednosťami a tragickými rozhodnutiami, sa rozpúšťa v morálnej rozprávke o utláčaných a utláčateľoch.

Výsledok je paradoxný a krutý. Palestínci sú udržiavaní v stave politickej infantilizácie, v ktorom sa od nich neočakáva budovanie funkčného štátu, ale len neustála produkcia obetí a symbolického utrpenia. Židia sú zas postavení do role univerzálneho vinníka, na ktorého možno bezpečne premietať civilizačné viny Západu bez toho, aby to vyvolalo pocit historickej zodpovednosti.

Palestinizmus tak nie je humanitárnym projektom, ale ideologickým filtrom. Rozhoduje, ktoré obete sú morálne použiteľné a ktoré sú len „komplexné“. Ktoré štáty majú právo na chyby a ktoré majú byť popreté v samotnom základe. A práve v tomto selektívnom univerzalizme sa odhaľuje jeho pravá povaha: nie ako zápasu za spravodlivosť, ale ako politickej formy antisemitizmu a ako alibi Západu, ktorý si chce zachovať morálnu pózu bez toho, aby čelil realite zodpovednosti – svojej vlastnej aj tej, ktorú systematicky upiera Palestínčanom.