Filip T. Holzer

V diskusii o Slovenskom štáte a prezidentovi Jozefovi Tisovi sa opakovane objavuje argument, ktorý na prvý pohľad pôsobí historicky presvedčivo: Tiso a slovenská vláda vraj v marci 1942 ešte nevedeli, že deportácie slovenských Židov povedú k ich masovému vyvražďovaniu. Ak teda nepoznali konečný osud deportovaných, nemožno ich podľa tejto logiky obviňovať zo spoluúčasti na genocíde.

Práve na tomto argumente stojí aj príspevok Petra Mulika Vondrišelského. Ten síce uznáva, že rasové zákony a deportácie boli „nehumánne a zločinné“, zároveň však tvrdí, že „nikto v SR nechcel Židov vyvraždiť“ a že tvrdenie, podľa ktorého vláda a prezident vedeli už v marci 1942 o genocíde, je klamstvo.

Problém je, že týmto spôsobom sa zásadná historická otázka posúva.

Nevedomosť o mechanizme genocídy nie je nevina

Je potrebné rozlišovať dve otázky.

Prvá znie:

Vedela slovenská vláda v marci 1942 presne, akým spôsobom budú deportovaní Židia masovo vraždení?

Druhá znie:

Niesla slovenská vláda zodpovednosť za prenasledovanie a deportácie Židov, hoci nemusela v tom okamihu poznať celý rozsah nacistického vyhladzovacieho programu?

Tieto otázky nemožno zamieňať.

Aj keby sme pripustili, že slovenské vedenie v marci 1942 ešte nemalo úplnú predstavu o priemyselnej genocíde v Auschwitz či Sobibore, nijako to nevymazáva skutočnosť, že slovenský režim už predtým vytvoril systém rasovej diskriminácie, arizácie a perzekúcie a následne sa aktívne podieľal na deportáciách.

Yad Vashem uvádza, že slovenské orgány spolupracovali na deportáciách približne 58 000 Židov v roku 1942 a že Slovensko patrilo medzi prvé satelitné štáty nacistického Nemecka, ktoré svojich židovských občanov deportovali do táborov smrti.

To nie je iba príbeh o tom, že „Nemci niečo prikázali a Slováci tomu uverili“.

Slovenský štát nebol iba pasívnym pozorovateľom

Vondrišelského argumentácia vytvára obraz Slovenska ako štátu, ktorý dôveroval nemeckým tvrdeniam o presídlení Židov do oblasti Lublinu a až neskôr zistil, čo sa skutočne deje.

Realita bola komplikovanejšia.

Slovenské úrady sa na deportáciách aktívne podieľali. Židov zhromažďovali, evidovali, zabezpečovali transporty a odovzdávali ich nemeckému systému.

Samotné deportácie pritom neboli izolovaným rozhodnutím jedného dňa. Predchádzali im roky systematickej diskriminácie a postupného zbavovania Židov práv a majetku.

Preto je veľmi problematické zúžiť celú otázku na to, či Tiso v konkrétny deň poznal konečný nacistický plán.

„Nikto nechcel Židov vyvraždiť“ je príliš veľké tvrdenie

Najslabšou časťou Vondrišelského argumentu je práve absolútne slovo „nikto“.

Historik by mal byť pri takomto tvrdení mimoriadne opatrný.

Nie je potrebné dokázať, že každý jeden predstaviteľ Slovenského štátu chcel fyzicky vyvraždiť každého Žida, aby bolo možné hovoriť o zločinnosti režimu.

Režim mohol zároveň:

• systematicky prenasledovať Židov,
• zbavovať ich občianskych práv,
• konfiškovať ich majetok,
• segregovať ich,
• deportovať ich,
• a pritom mať medzi svojimi predstaviteľmi rôzne predstavy o ich konečnom osude.

To však nemení nič na zodpovednosti za samotný systém perzekúcie a deportácií.

Práve preto je veta „nikto nechcel Židov vyvraždiť“ historicky veľmi zavádzajúca. Je totiž prakticky nemožné dokázať univerzálne tvrdenie o myšlienkach každého človeka v štátnom aparáte.

Tiso nebol iba kňaz, ktorý „uveril Nemcom“

Ďalším prvkom argumentácie je odvolávanie sa na Tisovo kňazstvo.

Tiso bol katolícky kňaz. To je historický fakt.

Ale z toho automaticky nevyplýva, že jeho politické rozhodnutia nemohli byť zločinné.

Jeho náboženská identita nie je dôkazom jeho politickej neviny.

Oveľa dôležitejšie je sledovať jeho konkrétne rozhodnutia, verejné prejavy a postoj k deportáciám.

Ak sa teda Tisa pokúšame obhajovať jeho údajnou nevedomosťou v marci 1942, musíme vysvetliť aj jeho postoje neskôr v roku 1942.

Informácie začali prichádzať veľmi skoro

Argument o úplnej nevedomosti navyše neobstojí ani ako všeobecný opis situácie počas celého roka 1942.

Na Slovensko začali prichádzať správy o katastrofálnych podmienkach deportovaných Židov. Informácie sa postupne dostávali k rôznym slovenským predstaviteľom aj k židovskému odboju.

A práve preto je nepresné vytvárať dojem, že celý slovenský režim až do konca roku 1942 netušil, čo sa s deportovanými deje.

Čím viac informácií prichádzalo, tým menej sa dá hovoriť o nevedomosti ako univerzálnej obrane.

Pilecki a Vrba s Wetzlerom nemenia zodpovednosť Slovenského štátu

Vondrišelský do svojej argumentácie vkladá aj Witolda Pileckého a Rudolfa Vrbu s Alfrédom Wetzlerom.

Je pravda, že ani veľmi závažné správy o masovom vraždení neboli vždy okamžite prijaté alebo využité. To je tragická súčasť dejín holokaustu.

Lenže z toho nevyplýva, že slovenská vláda bola nevinná.

Ak napríklad niekto v Londýne alebo inde neuveril určitej správe o Auschwitz, neznamená to, že slovenský režim nemohol niesť zodpovednosť za deportácie.

Je to logický skok:

„Niekto neuveril informácii“ → „slovenská vláda nemohla nič vedieť.“

Takýto záver z uvedených príkladov jednoducho nevyplýva.

Najdôležitejšie je, čo človek urobí s tým, čo vie

Celý spor sa dá zjednodušiť do jednej zásadnej otázky:

Čo urobil slovenský režim, keď začal dostávať informácie o osude deportovaných?

A odpoveď nie je „nič“.

Práve v roku 1942 sa začal objavovať odpor voči pokračovaniu deportácií aj vo vnútri slovenského systému. Do situácie zasahovali rôzni predstavitelia politického, spoločenského a cirkevného života a deportácie boli napokon na určitý čas zastavené.

To je veľmi dôležité.

Pretože to ukazuje, že existovali ľudia, ktorí začali konať proti deportáciám.

Ak teda niekto tvrdí, že „nikto nemohol nič vedieť“, musí vysvetliť, prečo sa už počas roku 1942 objavovali ľudia, ktorí sa snažili deportácie zastaviť.

Problém nie je len v tom, čo Tiso vedel

Najväčšou slabinou obhajoby založenej na nevedomosti je, že morálnu a politickú zodpovednosť redukuje na jednu otázku:

„Vedel Tiso, že ľudia budú zavraždení?“

Historická zodpovednosť však môže byť oveľa širšia.

Tiso nemusel poznať každý detail budúceho vražedného procesu, aby niesol zodpovednosť za rozhodnutia svojho režimu.

Ak štát vytvorí systém, ktorý ľudí označí podľa pôvodu, zbaví ich práv, pripraví ich o majetok, sústredí ich do táborov a následne ich deportuje do nacistického systému, zodpovednosť za tento proces nezmizne len preto, že jeho predstavitelia nepoznali všetky detaily toho, čo sa bude diať po prekročení hraníc.

To je zásadný rozdiel medzi nevedomosťou o detailoch a nevedomosťou o charaktere vlastného konania.

Prečo je takáto argumentácia nebezpečná

Vondrišelského príspevok je zaujímavý aj z hľadiska spôsobu historickej argumentácie.

Najskôr uzná časť zločinov:

rasové zákony boli zločinné,

deportácie boli zločinné.

Potom však príde zásadný obrat:

„Nikto nechcel Židov vyvraždiť.“

A následne sa ako dôkaz použijú prípady, keď iní ľudia nedokázali uveriť informáciám o holokauste.

Výsledkom je obraz, v ktorom sa Tiso objavuje skôr ako človek, ktorý bol oklamaný nacistami, než ako prezident režimu, ktorý sa na prenasledovaní a deportáciách aktívne podieľal.

Práve toto možno označiť za zľahčovanie zodpovednosti prostredníctvom argumentu nevedomosti.

Neznamená to, že každá otázka o tom, čo Tiso v konkrétnom okamihu vedel, je nelegitímna. Naopak, je to dôležitá historická otázka.

Problém nastáva vtedy, keď sa z nej urobí všeobecná amnestia pre všetko, čo nasledovalo.

História nepotrebuje ani démonizáciu, ani ospravedlňovanie

Seriózne hodnotenie Jozefa Tisa nemusí tvrdiť, že 14. marca 1942 sedel v Bratislave a presne poznal celý plán vyhladzovania európskych Židov.

Také tvrdenie by bolo zbytočne absolútne.

Rovnako však nie je seriózne tvrdiť:

„Keďže Tiso údajne nevedel všetko o genocíde, jeho zodpovednosť je prakticky odstránená.“

Historická realita je zložitejšia.

Tiso stál na čele režimu, ktorý Židov systematicky prenasledoval a ktorý sa aktívne podieľal na ich deportáciách. Prvé deportácie zo Slovenska prebiehali už od marca 1942 a počas roka sa na Slovensko dostávali stále konkrétnejšie správy o osude deportovaných.

Preto je oveľa presnejšie pýtať sa:

Čo Tiso vedel, kedy to vedel a ako na to reagoval?

A nie:

„Keď nevedel všetko, môžeme zabudnúť na jeho zodpovednosť?“

To prvé je história.

To druhé je obhajobná stratégia.

A práve v tom spočíva hlavný problém argumentácie Petra Mulika Vondrišelského: z oprávnenej otázky o rozsahu Tisovej vedomosti vytvára argument na minimalizáciu jeho zodpovednosti za režim, ktorý stál na čele.