Filip T. Holzer

Keď som si pripravoval podklady na knihu Profesor, musel som si krom iného (Hlinkova Garda, Jozef Tiso a jeho prejavy, Mníchovská dohoda) naštudovať i vzostup Adolfa Hitlera k moci. Dôvod bol jednoduchý. Politicko-sociologické nastavenie spoločnosti a dôvody, pre ktoré bol Hitler prijateľnejšou voľbou.

V dnešnej spoločnosti vidím určité paralely, ktoré priamo súvisia so spoločenským nastavením tej doby (roky 1925-1933) v Nemecku. Nedôvera voči politikom, kríza, inflácia, absencia stabilnej vlády a mnohé ďalšie. Ale sú tu aj určité rozdiely. Zatiaľ čo v medzivojnovom období bola hlavným dôvodom hospodárska kríza, my sme zažili korona krízu.

To spoločné je v určitej nedôvere vo vzťahu k politikom a štátnym inštitúciám a snaha hľadať stabilnú politickú koalíciu bez ohľadu na kauzy, ktoré jednotlivé strany majú. Nepozeráme sa na morálne aspekty jednotlivcov a skupín ľudí.

Dobrým príkladom môže byť náš vzťah (myslím tým vzťah spoločnosti a štátu) k autistickým deťom (dnes sa mi do rúk dostal jeden FB príspevok mamičky autistického chlapca). Keď čítate o tom, ako bol rodičovi zamietnutý opatrovateľský príspevok a to aj napriek tomu, že dieťa má mnoho zdravotných a iných problémov (hyperkinetický syndróm, centralný hypotonický syndróm, problém s orientáciou, s porozumením, odkázanosť na plne opatrovanie) a aj napriek tomu bol rodičom zamietnutý opatrovateľský príspevok, súcítite s nimi.

Potom logicky musíme hľadať odpovede na otázky typu Prečo. Prečo bol zamietnutý? Prečo posudkový lekár nezohľadnil toto či tamto? Prečo štát nepomáha slabším?

Všetky tieto a mnohé ďalšie otázky nás vedú k jedinému záveru. Neochote politikov konať v našom najlepšom záujme. Vo verejnom záujme. Tým pádom na nás ostáva, aby sme sa snažili pomáhať týmto ľudom čo najviac. A politici strácajú našu dôveru. A keď je skepsa z týchto problémov už neúnosná, volíme si širokú cestu. Cestu plnú odsudzovania a nenávisti k politikom.

Preto aj vás, spoluobčania, chcem vyzvať. Konajte. Tlačte na politikov. Tlačte na štátne inštitúcie. Veď politici sú naši zamestnanci. Naše služobníctvo. My sa nemáme podriaďovať ich svojvôli. To oni musia konať v našom záujme. A keď nekonajú, žiadajme ich odstúpenie z postov ministrov. Z postov predsedov. Choďme do ulíc a protestujme proti neochote politikov chrániť naše zdravie, životy, rodiny a nás samotných.

Pokiaľ tak nebudeme konať. Pokiaľ si budú vedomí, že sa môžu len nabaľovať a my im to budeme schvaľovať svojou nečinnosťou, raz sa do parlamentu dostane autokrat a ohrozí nielen nás, ale i celý svet tým, že nás naženie do vojny, ktorú sme v skutočnosti ani nechceli.