Filip T. Holzer

Dnes v noci som obdržal komentár od pána Vladimíra Bojničana. Snažil sa obhájiť svoje postoje tým, že bojuje proti ľuďom, ktorí sú „posadnutí“ sexom iných. Takáto formulácia je však nebezpečná a zbytočne polarizujúca. Už len preto, že ľahko môže skĺznuť do opačného extrému. Môže vyvolať tvrdý odpor a útoky na cirkevných predstaviteľov, čo sme už viackrát videli. A práve takáto polarizácia – verbálna, intelektuálna, mediálna – už raz skončila vraždou rabínky, ktorá budovala mosty medzi Židmi a Arabmi.

Rovnakú mieru nenávisti, dehumanizácie a ideologickej zaslepenosti sme videli aj v reakciách pána Jána Šišovského. V komentároch, ktoré publikoval, nemožno prehliadnuť vážny deficit schopnosti racionálne viesť diskusiu. Právo na slobodu vierovyznania – ktoré je garantované nielen Listinou základných práv a slobôd, ale aj medzinárodnými dohovormi – sa v jeho podaní redukuje na „verenie v hovoriaceho hada“ a „psychiatrické diagnózy“.

Tento spôsob diskurzu však neobhajuje racionálne uvažovanie – naopak, podkopáva základy samotnej demokracie, ktorú si inak páni ako Šišovský radi privlastňujú. Demokracia totiž nie je o tom, že väčšina udupe menšinu. Demokracia je rámec, kde sa aj väčšina musí správať s rešpektom k menšine – a to vrátane tej, ktorá verí v niečo vyššie.

Nový ateizmus, sekulárny humanizmus a hranice rozumu

Sekulárny humanizmus, v ideálnom ponímaní, je krásna vízia spoločnosti založenej na rozume, slobode, vede a ľudských právach. No to, čo sa dnes v rétorike nových antiklerikálov často vydáva za humanizmus, je v skutočnosti tvrdá a netolerantná ideológia. Ideológia, ktorá tak veľmi túži odstrániť „dogmu“ a to tým, že sama vytvára svoju vlastnú: dogmu „racionality“ bez empatie, slobody bez rešpektu a rovnosti, ktorá chce v praxi zrušiť práva tých, ktorých považuje za „zmätených“.

Postoje mnohých komentujúcich je ukážkou tejto ideologickej slepoty. Tvária sa ako nositelia osvietenstva, no konajú ako inkvizítor.i Svoj boj proti „tmárstvu“ stavajú na absurdných analógiách – prirovnáva vieru k psychickej poruche, navrhujú rušiť sviatky a zatvárať kostoly. Argumentujú tým, že nechcú nič viac než „rovnaké práva“. No v skutočnosti požadujú moc – a mocou mienenú schopnosť určovať, kto smie byť súčasťou verejnej debaty.

Antiklerikalizmus ako ideologický extrém

Antiklerikalizmus je legitímnou reakciou na zneužitie moci cirkvou – no keď prekročí hranice kritiky a stane sa útokom na samotnú existenciu veriacich vo verejnom priestore, mení sa na nebezpečnú ideológiu. Tak ako kresťanský fundamentalizmus neakceptuje inú pravdu než tú svoju, antiklerikálny extrémista neakceptuje iný názor než ten „rozumový“. Výsledok? Rovnaká cenzúra, rovnaká represia, rovnaká dehumanizácia.

Pán Šišovský v diskusii poprel základné právo každého veriaceho podieľať sa na tvorbe zákonov. To, že niekto verí v nepoškvrnené počatie, podľa neho diskvalifikuje z verejnej diskusie. Nie je to však paradoxné? Človek, ktorý tvrdí, že chce „rovnaké práva“, zároveň kategoricky popiera, že veriaci má akékoľvek právo rozhodovať o zákonoch. To je v priamom rozpore s článkom 12 Ústavy SR, ktorá garantuje rovnaké práva všetkým občanom – bez ohľadu na ich vieru či svetonázor.

Redukcionizmus, pokrytectvo a kult ega

V debate tohto typu sa často objavuje ešte jeden fenomén – redukcionizmus. Zložité duchovné či morálne koncepty sa redukujú na infantilné karikatúry („hovoriaci had“, „božie zázraky“, „pretiahnutý miništrant“). Tieto karikatúry potom slúžia ako palivo pre výsmech, ale nie pre dialóg.

A tu sa dostávame k podstate veci: nie všetko, čo je ostro formulované, je múdre. A nie všetko, čo sa tvári ako racionalita, je aj rozumné. Pán Šišovský neargumentuje – on karhá, zosmiešňuje a ponižuje. A práve preto nemožno jeho prístup považovať za súčasť zdravého demokratického diskurzu.

Záverečné zamyslenie

Nie, veriaci nemajú nárok na výnimočné postavenie v spoločnosti. Ale ani ateisti nemajú nárok na privilegovanú schopnosť umlčať ich. Právo na vierovyznanie nie je o tom, že si človek v nedeľu zaspieva „Haleluja“ v kostole – je to právo žiť svoj život verejne podľa svojich presvedčení, kým tým nezasahuje do práv druhých.

Ak si ateisti želajú rešpekt, musia byť schopní ho aj prejaviť. Ak chcú dialóg, musia byť schopní počúvať. A ak sa chcú podieľať na zákonodarstve, musia akceptovať, že to isté právo má aj ten, kto verí v Ježiša, Alláha či karmu.

Lebo spoločnosť, ktorá odopiera práva jednému len preto, že „verí v hovoriaceho hada“, nie je spoločnosťou zdravého rozumu. Je to spoločnosť zemeplochárov, ktorí si myslia, že právo myslieť patrí len im.