Filip T. Holzer

Som zástancom slobody slova, ale i tá má svoje hranice. Nemôžeme si dovoliť čokoľvek. Nemôžeme povedať akýkoľvek názor. Existujú určité hranice toho, čo si môžeme dovoliť voči iným a čo už nie. Na tej najzákladnejšej úrovni sa bavíme o názoroch, ktoré sú zákonom zakázane. Názoroch ako schvaľovanie holokaustu, obhajoba nacizmu či schvaľovanie zločinov Hamasu. Na tej najkomplexnejšej máme pravidlá spoločenskej konvencie, ktoré nám hovoria, ako sa máme k iným chovať.

Najlepším príkladom tých názorov na najzákladnejšej úrovni je holokaust. V rámci slobody slova, na ktorú sa mnohí radi odvoľávajú, síce máme, pokiaľ vezmeme ten najradikálnejší názor na slobodu slova, právo obhajovať či zľahčovať holokaust. To však neznamená, že tým popierame tak ohavný čin, akým bol holokaust. A jeho schvaľovaním sa pridávame na stranu neonacistov a fašistov, ktorých antisemitizmus ich núti lačniť po smrti všetkých Židov. A ja takéto názory odsudzujem.

Na takéto názory však natrafíme ojedinele a v určitých skupinách. Tie sú našťastie v ústraní a potlačované pravidlami, ktoré chránia slobodu slova a potierajú extrémizmus. Niekedy však vyplávajú v nejakej konverzácii na povrch a vtedy je našou povinnosťou ich nahlásiť polícii.

Omnoho častejšie však dochádza k útokom na slobodu slova, kedy máme dojem, že môžeme vyjadriť určitý bigotný alebo sexistický názor len preto, že sa nám iný názor nepáči alebo je v priamom rozpore s našim pohľadom na svet. V takomto prípade by sme sa však mali držať toho, že každý a jeden z nás má právo zastávať určité názory a hodnoty, ktoré vychádzajú z náboženského a politického presvedčenia. Z toho titulu nemáme právo útočiť na zástancov pro-life názorov len preto, že majú iný názor na potraty ako ostatní. Takéto chovanie je nanajvýš nevhodné. To isté platí aj pre odporcov potratov, ktorí majú pocit, že vložiť do svojich hodnôt pocity a emócie, nazvať človeka bigotným podporovateľom vraždenia a usmievať sa je správne. Predsa len nie každý potrat, ktorý sa udeje, musí byť na požiadanie.

Tretím najčastejším atakom je útok na spoločenské pravidlá a slušné chovanie. Najčastejšie k tomu dochádza smerom od agresívnych a arogantných ľudí k tým, ktorí majú k iným aspoň toľko rešpektu, aby im vykali. Najčastejšie sa tieto útoky prejavujú ako arogantné a povýšenecké chovanie, v rámci ktorého považujeme protistranu za podradnú, tykáme jej a dávame jej najavo, že vykáme iba tým, ktorí sú podľa nás toho hodní, čiže majú pre nás tie prijateľné názory a hodnoty. Ja takéto chovanie považujem za nanajvýš nevhodné a preto aj týchto ľudí žiadam, aby mi vykali. Akonáhle to odmietnú, pretože som podĺa ich mienky toho nehodný, akúkoľvek diskusiu s nimi končím. Predsa len tykanie nie je o tom, že sme drzý a povýšeneckí voči tým, ktorí sa nám nepáčia, ale o tom, že chceme vzťah s tým, komu veríme alebo s ním spolupracujeme, povýšiť na úroveň dobrých kamarátskych alebo kolegionálnych vzťahov.

Ale ako zabrániť tomu, aby sa prípady ako pán Huliak a jeho útok nestávali určitým štandartom (a aj dôvod, pre ktorý som sa rozhodol rozdeliť svoje myšlienky o jeho útoku na Luciu Pavlákovu rozdeliť do dvoch článkov)? Najlepším spôsobom je autocenzúra. Proste sa zamyslieť nadtým, či naše názory a postoje, ktoré chceme prezentovať, sú v súlade so spoločenskými normami,. S legislatívou a pravidlami spoločenskej konvencie. I obyčajný útok na náboženské presvedčenie, politický smer či hodnoty, ktoré vyznávame, môže viesť k samovražde človeka, ktorý nás obviní z nabádania na tento fakt ohavný čin. A preto aj odsudzujem vulgárne chovanie ľudí ako Rudolf Huliak, Jana Bittó-Cigániková či Marián Kotleba.