Filip T. Holzer

„Keď príde mier, možno raz dokážeme odpustiť Arabom, že zabíjali našich synov, ale bude pre nás oveľa ťažšie odpustiť im, že nás prinútili zabíjať ich synov.“ — Golda Meirová

Tento výrok nemá byť cynický. Je to výkrik duše človeka, ktorý chápe, že najväčšou tragédiou vojny nie je len strata životov, ale zničenie morálneho kompasu, keď človek musí konať proti vlastnej podstate — aby prežil.

A práve to robí Hamas. Zabíja civilistov aj cez vojaka izraelskej armády.

Nie je to paradox. Je to chladná, premyslená a systematická stratégia. Hamas neváha používať vlastných civilistov ako živé štíty. V nemocniciach, školách, v domoch s rodinami — odtiaľ sa odpaluje, odtiaľ sa velí. A keď izraelská armáda zareaguje, obrázky mŕtvych idú do sveta. Svet sa pohorší. Hamas sa usmeje. Získal, čo chcel.

Pretože Hamas chce čo najviac mŕtvych. Vlastných aj cudzích. Jeho hlavnou zbraňou nie je kalašnikov, ale kult smrti.

Ten, kto nechce počuť o popravených Palestíncoch — tzv. zradcoch, ktorých Hamas vyvražďuje pre „neposlušnosť“ — nechce vidieť realitu. Kto má problém nazvať Hamas vražednou sektou, ten ešte nechápe rozsah tejto tragédie.

V roku 2005 Izrael odišiel z Gazy. Hamas získal, čo oficiálne chcel: Izraelcov von. Samostatnosť. Ale nestačilo mu to. Začal raketové útoky, únosy, vraždy. Nepohol sa smerom k štátnosti. Pohol sa smerom k nábožensky zdôvodnenej genocíde.

A to je ich sen: nie mier, ale dystopia, v ktorej vládne smrť a strach. Všetko ostatné je len scénografia. Predstavenie pre publikum, ktoré verí v „oslobodzovací boj“. Ale čo je to za boj, v ktorom víťazstvo znamená, že zomrie čo najviac nevinných?

Nie, toto nie je spravodlivý odpor. Je to vražedná manipulácia, v ktorej je každý civilista — žid aj Arab — len kus štatistiky, pričom počty detí a žien sú umelo navyšované a manipulované na získanie väčšej podpory od medzinárodného spoločenstva.

A ak niekto na Západe tlieska tejto agende, mal by sa zamyslieť. S ich hodnotami by v Gaze neprežil ani týždeň. A predsa tú mašinériu ospravedlňujú. Prečo? Lebo si zobrali slová a zahodili skutky. Lebo veria „naratívom“, nie realite. Lebo túžia po jednoduchých emóciách a neunesú zložité pravdy.

O to paradoxnejšie pôsobí, že medzi apologétmi Hamasu sú aj západní progresívci, aktivisti a členovia LGBTI+ komunity. Podporujú hnutie, ktoré by ich — ak by žili pod jeho vládou — okamžite utláčalo, väznilo alebo popravilo. Je to zvláštna forma morálnej slepoty, ba až civilizačného Štokholmského syndrómu: keď sa súcit tak odtrhne od reality, že slúži tyranom a nie obetiam. Akoby sa niektorí rozhodli milovať svojich potenciálnych katov len preto, že kričia dostatočne hlasno o vlastnej bolesti.

Autistická logika je v tomto jasná: Kto plánuje vraždu, kto si z nej robí nástroj moci, kto vytrénuje deti, aby milovali smrť — ten je vinný. Nie ten, kto stlačí spúšť v sebaobrane, ale ten, kto ho k tomu prinúti svojou snahou o masaker, genocídu či šírenie smrti. Bez ohľadu na to, aké slová používa.

Nie Izrael si vybral túto vojnu. Nie izraelský vojak si vybral, že bude musieť strieľať tam, kde sú deti. Hamas si to vybral zaňho. A tým prevzal aj plnú zodpovednosť.

A nie, viac krvi to nevyrieši. Ale ani zatváranie očí pred realitou. Lebo kto odmieta pomenovať zlo, ten sa stáva jeho spolupáchateľom.