Filip T. Holzer

V článkoch „Stačí len pochopiť, že ich moc nie je skutočná“ a „Fico a Trump blafujú“ Martin M. Šimečka vyzýva čitateľa, aby sa prestal báť mocných populistov. Stačí podľa neho pochopiť, že ich moc je ilúzia. Znie to lákavo. No v skutočnosti ide o zjednodušenie reality.

Ako konzervatívny liberál musím povedať – nie, nestačí len pochopiť. Treba najmä počúvať.

Počúvanie ako základ demokracie

Mnohí „osvietení komentátori“ dnes tvrdia, že Fico a Trump blufujú. Možno. Ale ak tento bluf získa viac ako 50 % voličov, už to nie je len trik. Je to realita. A realitu nezrušíme tým, že ju vyhlásime za omyl.

Musíme počúvať ľudí, ktorí sa cítia nevypočutí.

A teraz buďme konkrétni. Predstavme si učiteľku, ktorá 40 rokov učila slovenčinu, vychovala štyri deti, nikdy neporušila zákon. Dnes jej niekto povie, že ak nesúhlasí s „modernými štandardmi sexuálnej výchovy“, je „spiatočníčka“. Ak si dovolí vyjadriť obavy z presadzovania radikálne chápanej gender ideológie, je automaticky zaradená k extrémistom.

Nie, nevolá po zákaze LGBTI ľudí. Nehlása nenávisť. Len má otázky. Len má obavy. A tie majú v demokracii svoje miesto.

Populizmus nie je lož. Je to symptóm.

Populizmus je ako horúčka – nie je príčinou choroby, ale jej signálom.

Ľudia veria „jednoduchým riešeniam“, pretože majú pocit, že zložité riešenia ignorujú ich problémy. Nie preto, že sú hlúpi, ale preto, že systém sa im vzdialil.

• V Bratislave sa rieši klimatická spravodlivosť, kým na vidieku nemajú deti obuv na telesnú.
• V médiách sa oslavuje diverzita, ale mladí robotníci majú pocit, že ich životy sú neviditeľné.
• V školách sa tlačí nový jazyk „inkluzívnosti“, no učitelia majú problém s gramotnosťou žiakov.

Populisti len pomenovávajú túto priepasť – často nekorektne, niekedy nebezpečne – no reálne.

Zdravý nacionalizmus nie je problém. Je to súčasť riešenia.

Dnes sa slovo „národ“ vyslovuje takmer s opatrnosťou. Akoby to bola archaická relikvia. Ale pre mnohých je národ – rodina, jazyk, história – prameňom identity.

Byť hrdý na svoju krajinu neznamená nenávidieť iných. Znamená cítiť zodpovednosť za jej budúcnosť.

Konzervatívny liberál môže úplne legitímne povedať:

• „Milujem Slovensko, chcem, aby sa zachovalo.“
• „Som za otvorenosť, ale nie na úkor kultúrnej integrácie.“
• „Chcem, aby moja dcéra rozumela dedovej reči, nielen moderným pojmom, ktoré sa menia každé tri roky.“

Nie každý liberál je ten istý liberál

Liberalizmus nie je značka z regálu, kde všetko musí byť vegan, bio a s dúhovým logom.

• Niekto môže veriť v slobodný trh, ale odmietať ideologické školenia.
• Niekto môže podporovať registrované partnerstvá, ale nesúhlasiť s biologickým relativizmom.
• Niekto môže stáť za právami menšín, no byť kritický k aktivistickému extrémizmu.

To všetko je stále liberalizmus. Len z iného konca spektra.

Ľudia, ktorých treba počúvať, nie zatracovať

Niekoľko príkladov:

• Otec troch detí, ktorý celý život pracuje, a cíti, že sa zo svojich daní skladá na všetky možné „projekty“, len nie na lepšie školy.
• Starší volič, ktorý prežil komunizmus, no dnes má pocit, že sa nesmie pýtať na nič, čo nie je „progresívne správne“.
• Katolícka matka, ktorá miluje svoju vieru, ale nie je extrémistka – len nechce, aby jej 10-ročná dcéra bola v škole poučovaná o „menštruačných mužoch“.

Ak týchto ľudí nebudeme počúvať, zradíme liberálne princípy.

Záver: Demokracia je námaha. Nie víťazstvo jednej strany.

Martin Šimečka verí, že moc populistov padne, keď ju prestaneme brať vážne. Ale to je práve tá chyba: brať ľudí, ktorí túto moc volili, vážne – to je jadro demokracie.

Nie každý, kto nesúhlasí s progresívnymi ideálmi, je spiatočník. A nie každý, kto volí „iných“, je manipulovaný. Niektorí len túžia po krajine, ktorá si ctí slobodu – aj keď znie inak než titulky v Denníku N.

Demokracia nie je o tom, že my máme pravdu.
Demokracia je o tom, že aj tí, s ktorými nesúhlasíme, majú hlas.

A našou úlohou – nás, konzervatívnych liberálov – je naučiť sa ho počúvať, než ho umlčí ulica.