Filip T. Holzer

Nie všetko, čo má rôznu farbu, chutí inak. Niekedy je to ten istý toxický koktail — len s inou etiketou. V jednom rohu ringu starosvetský marxistický zápasník Ľuboš Blaha, v druhom jeho progresívne nalakovaný náprotivok Michal Šimečka. Dvaja muži, ktorí sa navonok líšia ako pivo a kombucha, no pod povrchom tvoria ideologickú dvojičku — extrémistov s rovnakou pýchou a rovnakým ignorovaním spravodlivosti.

Blaha: Ruža s kosákom v ruke

Blaha je ten typ politika, ktorý má Leninove busty v obývačke a Che Guevaru ako spirituálneho poradcu. So svojimi statusmi, v ktorých mení Putina na mierotvorcu a Západ na nacistický spolok, pôsobí ako relikt čias, ktoré si nechceme pripomínať ani na hodine dejepisu. Svoj „antiglobalizmus“ rád maskuje ako ochranu pracujúcej triedy, no v skutočnosti ide o klasický autoritársky naratív: rozdeľuj, obviňuj, manipuluj.

Šimečka: Slniečkarsky inkvizítor

Michal Šimečka sa hrá na opačnom konci spektra, no s rovnakým výsledkom. Ako europrogresívny nositeľ „pokroku“ zavádza kultúrne normy, ktoré majú ďaleko od skutočného humanizmu. Značkový neomarxizmus sa pod jeho vedením stáva novým morálnym kyjakom, ktorým sa bije do všetkého, čo nesedí do šablóny. Namiesto toho, aby podporoval pluralitu, vytvára ideologickú čistotu – a kto nesúhlasí, je automaticky označený za extrémistu.

Spoločný menovateľ: Polarizácia a antisemitizmus

Hoci ich ideológie ťahajú opačným smerom, výsledok je identický: spoločnosť, kde sa ľudia prestávajú počúvať, kde slová ako „dôvera“, „pravda“ a „zodpovednosť“ stratili váhu. Obaja sa neštítia podporovať nálady, ktoré nahrávajú antisemitizmu — či už ide o Blahove konšpirácie o židovských finančných elitách, alebo Šimečkovo mlčanie pri prípadoch antisemitizmu na strane svojich „spojencov“. Absencia odvahy postaviť sa za naozaj prenasledovaných hovorí za všetko.

Záverečný bonus: Dvaja lídri, nula zodpovednosti

Ani jeden z nich neponúka reálne riešenia. Ich agendy sú ako plagáty z politickej detskej izby — plné farieb, ale bez hĺbky. Zatiaľ čo Blaha oslavuje „alternatívne pravdy“, Šimečka sa tvári ako monopol na tú „správnu budúcnosť“. Obaja však zlyhávajú v tom najzákladnejšom: v schopnosti vnímať realitu takú, aká je — zložitá, bolestivá, ale zároveň hodná rešpektu a rozvážnosti.