Filip T. Holzer

Konflikt medzi Izraelom a Palestínou patrí medzi najkomplexnejšie a najdlhšie trvajúce spory moderného sveta. No aj napriek desaťročiam krviprelievania, nenávisti a vzájomnej nedôvery sa niekoľko ráz zdalo, že mier je na dosah. V tomto článku sa ponoríme do piatich historicky najvážnejších pokusov o dosiahnutie mierovej dohody medzi Izraelom a Palestíncami — pokusov, ktoré takmer prepísali dejiny Blízkeho východu.

1. Dohody z Osla (1993 – 1995)

Iniciátor: Nórska diplomacia a izraelskí aj palestínski mierový aktivisti, s podporou izraelského ministra zahraničných vecí Shimona Peresa a palestínskeho vyjednávača Ahmeda Qureiu.

Prečo? Po vyčerpávajúcej prvej intifáde a globálnych tlakoch na ukončenie konfliktu sa naskytla výnimočná diplomatická príležitosť na nepriame rokovania mimo pozornosti verejnosti.

Kontext: V deväťdesiatych rokoch dochádzalo k vyčerpaniu oboch strán z prvej intifády (1987–1993). Prostredníctvom tajných rokovaní v nórskom Osle sa podarilo Izraelu a Organizácii za oslobodenie Palestíny (PLO) dosiahnuť prielom.

Hlavné body dohody:

• Vzájomné uznanie Izraela a PLO.
• Vznik Palestískej samosprávy s obmedzenou autonómiou v Gaze a na častiach Západného brehu.
• Záväzok o rokovaní o konečnom statuse sporných oblastí.

Prečo to zlyhalo? Proces bol krehký a čelil silnému odporu z oboch strán. V roku 1995 bol izraelský premiér Jicchak Rabin zavraždený krajne pravicovým Izraelčanom. Dôvera medzi stranami sa rozpadla, a násilie opäť nabralo na obrátkach.

2. Camp David Summit (2000)

Iniciátor: Prezident USA Bill Clinton.

Prečo? Clinton sa pokúsil zanechať silný diplomatický odkaz pred koncom svojho prezidentského obdobia. Zároveň chcel využiť momentum po relatívne pokojnom období v regióne.

Kontext: Premiér Ehud Barak sa rozhodol urobiť odvážny krok a spolu s prezidentom Billom Clintonom a Jásirom Arafatom rokovali v Camp Davide.

Návrh Izraela:

• Približne 91 % Západného brehu + časť Gazy.
• Výmena území na kompenzáciu záborov.
• Rozdelenie Jeruzalema (východná časť pre Palestíncov).
• Obmedzený návrat utečencov.

Prečo to zlyhalo? Arafat ponuku odmietol. Obával sa, že by dohoda neuspokojila palestínsky národ, najmä v otázke návratu utečencov a suverenity nad Chrámovou horou. Clinton sa vyjadril, že Arafat „zmeškal svoju životnú príležitosť.“

3. Taba (2001)

Iniciátor: Izraelský premiér Ehud Barak, v snahe zachrániť, čo sa dalo z neúspešného Camp Davidu.

Prečo? Barak si uvedomoval, že bez pokroku hrozí ďalšie kolo násilia. Chcel využiť posledné dni svojej funkcie na uzatvorenie dohody.

Kontext: Rok po Camp Davide sa rozhovory obnovili v egyptskej Tabe. Strany sa dostali ešte bližšie k dohode.

Pokrok:

• Izrael navrhol až 97 % Západného brehu.
• Reálna šanca na de facto rozdelenie Jeruzalema.
• Riešenie utečencov s medzinárodnou pomocou.

Prečo to zlyhalo? Voľby v Izraeli priniesli na čelo Ariel Šarona, ktorý bol voči Palestínčanom nekompromisný. Rokovania skončili bez podpisu, hoci v dokumente obaja vyjednávači uviedli, že boli „nikdy tak blízko“ dohody.

4. Annapolis (2007)

Iniciátor: Prezident USA George W. Bush.

Prečo? Po rokoch ignorovania konfliktu sa Bush rozhodol pokúsiť sa o diplomatický prielom v závere svojho údradu, najmä po fiasku v Iraku.

Kontext: USA pod vedením prezidenta Georgea W. Busha sa pokúsili znovu naštartovať proces. Izrael reprezentoval premiér Ehud Olmert, Palestínsku samosprávu prezident Mahmúd Abbás.

Hlavné body rokovaní:

• Hraničné územie: výmena osád za iné územia.
• Jeruzalem: rozdelenie města.
• Úcelové riešenie problému utečencov.

Prečo to zlyhalo? Olmert čelil korupčným obvineniam a stratil politickú silu. Navyše, Palestínske územie bolo rozdelené — na Západnom brehu vládol Fatah, v Gaze Hamas, ktorý rokovania odmietal.

5. Kerryho iniciatíva (2013–2014)

Iniciátor: Americký minister zahraničných vecí John Kerry.

Prečo? Kerry veril, že diplomatické okno je ešte otvorené a silno veril v možnosť obojstrannej dohody. Vytvoril intenzívny harmonogram rokovaní a aktívne cestoval medzi stranami.

Kontext: Minister zahraničných vecí USA John Kerry strávil vyčerpávajúce mesiace sprostredkovaním rokovaní medzi Netanjahuom a Abbásom.

Rokovania:

• Hlboké, ale neverejné.
• Riešili sa všetky kľúcové otázky: hranice, Jeruzalem, utečenci, uznanie Izraela.

Prečo to zlyhalo? Zásadné rozpory pretrvali. Izrael nechcel pristúpiť na plné stiahnutie z okupovaných území, Palestínčania odmietli uznať Izrael ako židovský štát. Hamas zostal mimo rokovaní.

Záver:

Každý z týchto pokusov predstavoval šancu na prelom, no každý aj odhalil hľbku problémov, ktoré delia Izrael a Palestínu. Otázky ako suverenita Jeruzalema, právo na návrat, bezpečnostné záruky a samotné uznanie sú ešte stále nerozlúštené.

Keby však niektorý z týchto pokusov prešiel, svet by dnes mohol vyzerať inak — a možno by na miestach, kde dnes dunia bomby, zaznievali detské smiechy.