Filip T. Holzer

Nepotrebujem čítať knihy Ľuboša Blahu. Nie preto, že by som odmietal iný názor – ale preto, že viem čítať realitu. A v nej sú jeho verejné výroky presne tým, pred čím nás desiatky rokov varovali sociológovia, psychológovia aj historici. Je to klasický prípad rétoriky, ktorá nahrádza pravdu dojmom, fakty sugestívnou emóciou a morálku cynickým relativizmom.

Blaha si robí z verejného priestoru divadlo resentimentu. Vymedzuje sa, aby existoval, zveličuje, aby presvedčil, a útočí, aby mohol vystupovať ako obeť. A to nie je názor. To je manipulatívna technika, dôkladne opísaná v učebniciach masovej psychológie.

Nič nového. Iba staré techniky v novom kabáte.

Politológ Eric Voegelin nazval tento fenomén „immanentizácia eschatónu“ – snahu pretaviť ideológiu na jedinú spásnu pravdu, ktorá legitimizuje akýkoľvek čin, aj lož, aj nenávisť. Blaha to robí cez prismu ľavicového populizmu – no princíp je rovnaký ako pri extrémnej pravici. Svet je rozdelený: my dobrí – oni zlí. A každý, kto spochybní náš výklad, je zradca, kolaborant, alebo „komprador“.

Lenže pravda sa nedá vlastniť. Nedá sa nariadiť. Pravda je proces. Jej základom je pokora – nie hnev. Kultúra, ak má mať hodnotu, musí byť postavená na pravde, nie na ideológii. Na otvorenosti, nie na vojenskom myslení.

Morálny relativizmus nie je cesta, je to pád.

Blaha zľahčuje režimy, ktoré utláčali, vraždili a umlčiavali. Oslavuje komunistickú Čínu za jej „úspechy“, no nehovorí o miliónoch Ujgurov v pracovných táboroch. Vyzýva na „diskusiu o kapitalizme“, no jeho diskusie sú jednostranné ako monológ kazateľa, ktorý považuje každý iný hlas za rúhanie.

To, čo robí, je relativizácia zla. A práve to je spoločensky nebezpečné. Psychológ Philip Zimbardo vo svojich výskumoch ukázal, že zlo nepochádza zo zvrátenosti jednotlivca, ale z banalizácie – keď prestaneme pomenúvať veci pravými menami.

Keď tyrana nazveme „vizionárom“, propagandu „alternatívnym názorom“ a lož „iným pohľadom na realitu“, otvárame dvere dehumanizácii. A z tej niet návratu.

Skutočná kultúra nie je vyvesená na bilborde. Je zakorenená v pamäti.

Blaha sa rád oháňa kultúrou. No skutočná kultúra nevzniká z pamfletov. Vzniká z dialógu, z literatúry, z otázok, ktoré bolia, ale nesú v sebe nádej. Kultúra je schopnosť čítať svet bez skratiek. Je to schopnosť zniesť iný názor bez toho, aby sme z neho robili hrozbu. Je to schopnosť priznať si omyl – nie ho prekričať.

Keď Blaha píše o „liberálnych štúdiách“ ako o nebezpečenstve, preukazuje len to, že nerozumie ich podstate. Liberalizmus nie je ideológia. Je to intelektuálna metóda, ktorá uznáva pluralitu ako predpoklad mieru. Vďaka nemu môžeme protestovať – aj proti Blahovi. No aj on vďaka nemu môže slobodne hovoriť. To nie je slabosť systému. To je jeho veľkosť.

Je rozdiel medzi hlasom a hlukom.

Blaha kričí, aby znel múdro. No hluk nie je hlboký len preto, že je silný. A krik nie je pravda len preto, že znie sebavedomo.

To, čo Blaha robí, je politická verzia dunning-kruger efektu – presvedčenie o vlastnej výnimočnosti v oblastiach, v ktorých chýba odbornosť. Vedecké poznanie nahrádza ideologickou vierou. Skúsenosti osobným dojmom. A jazyk akademickým teatrálnym štýlom, ktorý má viac vytvárať dojem vzdelanosti než priniesť poznanie.

Záver? Nenechajme kultúru uniesť fanatizmom.

Neútočím na Blahu ako človeka. Útočím na to, čo jeho slová robia verejnému priestoru, mladej generácii, diskusii a dôvere v pravdu. Jeho knihy ma nezaujímajú nie preto, že by boli iné. Ale preto, že nepýtajú – iba presviedčajú. A to nie je kultúra. To je propaganda. A tej sa musíme postaviť.

Nie preto, že sme naivní. Ale preto, že si pamätáme. A preto, že vieme, že sloboda bez pravdy je len hlučnejšie väzenie.