Filip T. Holzer

Európa má problém so slobodou slova. A Slovensko má dôvod báť sa viac než kedykoľvek predtým.

📰 Podnet: [The Economist, 15. máj 2025 – „Europe’s free-speech problem“]
V článku prestížneho britského týždenníka The Economist zaznieva varovanie: Európa síce stále hovorí o slobode prejavu, no čoraz častejšie koná v jej neprospech. Štáty ako Nemecko, Francúzsko či Írsko zavádzajú tvrdé pravidlá pre „nenávistný obsah“, Brusel pritvrdzuje kontrolu nad digitálnym priestorom a súkromné platformy sa stávajú tichými arbitrami toho, čo je „bezpečné“ a čo už „zakázané“.

Tento trend má meno: technokratická cenzúra v mene dobra. A aj keď je prezentovaný ako „obrana demokracie“, v skutočnosti môže znamenať jej rozklad.

Ako občan Slovenskej republiky, krajiny s bolestivou skúsenosťou so štátnym umlčovaním, nemôžem nad tým mávnuť rukou.

Sloboda slova nie je o tom, čo sa smie povedať. Ale o tom, že smieš hovoriť.

Pamätáte sa ešte na frázu „sme slobodní, keď môžeme povedať, čo si myslíme“?

Lepšie si ju zapamätajte.

Lebo dnes sa slová znova filtrujú. Mažú. Banujú. Nie na základe súdneho rozhodnutia, ale podľa interných smerníc, algoritmov a „komisií odborníkov“, ktorých nikto nevolil. Článok v The Economist upozorňuje, že mnohé európske krajiny prijímajú zákony, ktoré v mene boja proti „škodlivému obsahu“ trestajú aj názory, ktoré sú len provokatívne, nepopulárne alebo ironické.

Kritizuješ štát? Môžeš byť „radikalizovaný“. Spochybňuješ oficiálne verzie udalostí? Si „šíriteľ dezinformácií“. Robíš si z niečoho srandu? Si „toxický“.

Znie vám to povedome?

Slovenské dejiny nás varujú

Slovensko už takéto obdobia zažilo. A vieme, kam vedú.

• Tisov Slovenský štát (1939–1945) – v mene národa a viery sa umlčovali „nepohodlní“, zakazovali knihy, noviny, vyhadzovali sa ľudia z funkcií, ak povedali „nevhodný“ názor. Slovo nepatrilo každému – len lojálnym.
• Komunistická ČSSR (1948–1989) – najmä v rokoch po okupácii v 1968, keď Dubčekovu nádej na „socializmus s ľudskou tvárou“ rozdrvili sovietske tanky, sa všetko opäť zmenilo na strach. Štát rozhodol, čo je pravda. A kto ju nespoznal, bol označený za nepriateľa.
• Normalizácia – z obdobia, kedy sa vtip o prezidentovi mohol skončiť výsluchom, poznáme vetu: „Hovor, ale len medzi štyrmi stenami.“ Dnes si ju ľudia opakujú znova. Len namiesto ŠtB máme YouTube algoritmy, fact-checkerov a nahlasovacie tlačidlá.

Veľký brat dnes nosí modrú vlajku so žltými hviezdami

(A firemný e-mail z Californie)

Nemýľme sa – dnes nejde o návrat komunizmu či fašizmu. Ide o niečo prefíkanejšie: civilizované umlčovanie cez byrokraciu, dobre mienené regulácie a silu súkromných gigantov.

Dnes sa nestrieľa. Dnes sa „odstráni obsah“.

A čo je ešte horšie – mlčiaci súhlas väčšiny.

Lebo keď sa cenzúra deje „kvôli ochrane“, „kvôli deťom“, „kvôli mieru“, mávne nad ňou rukou aj slušný človek. A práve to je najnebezpečnejšie.

Demokracia bez slobody slova je ako telo bez kyslíka

— vydrží chvíľu, potom skolabuje.

Sloboda neznamená, že všetko, čo sa povie, je pravda. Ale že máme právo hľadať pravdu – spolu, verejne, bez strachu.

To, čo Európa dnes stráca, nie je len technický „balans medzi slobodou a bezpečnosťou“. Je to dôvera, že ľudia sami dokážu rozlíšiť, čo je správne a čo nie. A to je základ demokracie.

Slováci, nenechajme si to zobrať.

Nie preto, že chceme žiť v chaose.
Ale preto, že vieme, ako chutí mlčanie na povel.

🧠 Záver na zamyslenie:
Tanky v roku 1968 boli hlasné. Dnešné zákazy sú potichu.
A práve preto sú nebezpečnejšie.