Filip T. Holzer

Sloboda slova nemizne v explózii. Nezničí ju armáda. Nepríde so zákazom kníh a masovým zatýkaním, ako kedysi.
Nie – dnes sa oslabuje komisiami, algoritmami a súdmi, ktoré rozhodujú, čo je ešte „dovolené“ povedať.

A niekedy – len niekedy – sa ešte niekto ozve nahlas. Ale zakaždým za to zaplatí.

🧙‍♀️ J.K. Rowling: žena, ktorá si dovolila povedať, že ženy existujú

Nie je konzervatívna. Nie je fanatička. Je to feministka, ktorá celé roky podporovala ľudské práva. A predsa sa Rowlingová stala verejným terčom za to, že si dovolila povedať, že pohlavie je biologický fakt.

Jej „zločin“? Odmietla používať slovné spojenie „osoby, ktoré menštruujú“ a kritizovala legislatívu, ktorá by umožnila samodeklaráciu pohlavia bez akéhokoľvek overenia.

Za to ju:

• vymazávali z vlastného sveta, ktorý vytvorila (v HBO dokumentoch, fan stránkach),
• vyhrážali sa jej smrťou a znásilnením,
• herci z Harryho Pottera sa od nej verejne dištancovali.

A ona? Stále pokojne tvrdí:

„Trans osoby si zaslúžia bezpečie, rešpekt a dôstojnosť. Ale ženy nesmú byť umlčané za to, že hovoria o svojej realite.“

🕊️ Tichá modlitba = zločin? Britská realita

Isabel Vaughan-Spruce, britská pro-life aktivistka, stála v tichosti pred potratovou klinikou. Bez transparentu, bez megafónu. Len stála.

Policajt sa jej spýtal:

„Modlíte sa práve teraz vo svojej hlave?“
A keď povedala, že áno, zatkli ju. Za „porušenie zóny ochrany pred obťažovaním“.

Toto nie je Orwellova fikcia. Toto sa stalo v krajine, kde vznikla Magna Charta, kolíske parlamentnej demokracie.

Nech už máme na potraty akýkoľvek názor, jedno by malo platiť vždy: nikto nemá právo prenasledovať niekoho za jeho presvedčenie, ak tým nikoho neobťažuje násilím. Sloboda prejavu a vyznania totiž nie sú o tom, čo sa nám páči, ale o rešpekte k rozmanitosti názorov v spoločnosti.

Francúzsky zákon, ktorý bol tak nebezpečný, že ho zrušil vlastný ústavný súd

V roku 2020 sa Francúzsko pokúsilo presadiť tzv. „zákon Avia“, ktorý mal prikázať platformám, aby do jednej hodiny odstránili obsah považovaný za „nenávistný“.

Aj bez rozhodnutia súdu. Aj bez možnosti odvolania.

Problém? Kto definuje, čo je nenávisť?
A čo keď sa medzi „zakázané“ dostane aj politická kritika, satira či kultúrny nesúhlas?

Našťastie, ústavný súd zákon zamietol – nie pre to, čo chcel dosiahnuť, ale pre brutálny spôsob, akým obmedzoval slobodu prejavu.

Niekedy sa však stáva, že v mene boja proti nenávisti sami dopúšťame nenávisti – a toto je ten zásadný problém, ktorý je často ťažké rozoznať. Výrazy ako Katolibanec, stredoveká konzerva, fašista či náboženský fanatik sú už tak zdegenerované v našom spoločenskom chápaní, že buď stratili svoj význam, alebo sa ich význam natoľko posunul, že už ani sami nevieme, čo vlastne „nenávisť“ znamená. Alebo samotné pojmy nedokážeme vyhľadať v odborných textoch, pretože v skutočnosti neexistujú.

📜 A čo Slovensko? A čo my?

My si pamätáme. Tisov štát zakazoval tlačoviny, sledoval názory, umlčoval odpor.
Komunistická ČSSR za roky 1968 – 1989 stíhala ľudí za texty, básne, šepkanie v kuchyni.

A dnes? Dnes je to sofistikovanejšie.

• Už sa nebojíš tajnej polície.
• Dnes sa bojíš, že ťa prepustia, zmažú, očiernia.
• Že tvoje myšlienky budú označené za „nenávistné“, hoci sú len iné.

✊ Nie sme tu preto, aby sme nenávideli. Ale aby sme mohli hovoriť.

Sloboda prejavu nie je o tom, že hovoríme všetko správne.
Je o tom, že môžeme hovoriť aj to nesprávne – bez strachu z umlčania.

Prípady Rowlingovej, Vaughan-Spruce či zákon z Francúzska nie sú výstrelky. Sú symptómy.

A keď symptómy ignoruješ, choroba prerastie do systému.