Filip T. Holzer

Mladý muž kráčal chodbou. Nebol ničím výnimočný. Tak, ako každý iný človek v jeho veku, aj on bol oblečený slušne. Flanelový oblek, biela košeľa a kravata boli súčasťou najnovšej módy. Hlavu mal prikrytú klobúkom, z ktorého vytŕčali dva výrazné pramene vlasov.

Náhle sa zastavil pred dvermi, zhlboka sa nadýchol a vstúpil. Mládež, asi tak dvadsať ľudí vo veku šestnásť rokov sa postavili. Študenti gymnázia, ktorí si vážili svojho pedagóga. Muž sa len pousmial, pozdravil a mávnutím ruky ich usadil. Jeden z aktívnejších žiakov hneď nahlásil chýbajúcich spolužiakov.

„Dobre, študenti, dnes si povieme o začiatku veľkej vojny,“ prehovoril učiteľ.

„Pán profesor Schwarz,“ prihlásil sa jeden zo žiakov. „Môj otec slúžil v armáde. Rozprával mi o tom, ako prebiehali boje. Nič o tom, prečo vznikla vojna.“

„Zámienkou bol atentát na následníka Rakúsko-Uhorského trónu. Dôvody však boli iné. Predovšetkým politické a hospodárske,“ profesor zdôraznil posledné slová. „Sú relevantné, pretože práve tie boli skutočným dôvodom pre začiatok vojny.“

„Pán profesor, prečo bol útok na následníka trónu len zámienkou?“

 „Gavrilo Princip bol nacionalista a súčasť Mladej Bosny, ktorá chcela rozpad Rakúsko-Uhorskej monarchie. V podstate bojovali za slobodu svojho národa.“

„Podobne, ako predseda Slovenskej ľudovej strany a jeho zástupca.“

„Pochádzam zo starej, Židovskej rodiny,“ odvetil pokojne. „Zo skúseností však vieme, že antisemitizmus je v kresťanskej spoločnosti dosť zakorenený. Preto aj máme istú nedôveru v stranu, v ktorej pôsobí rímskokatolícky duchovný. Obzvlášť v tejto dobe, kedy narastá podpora Adolfa Hitlera nielen v Nemecku, ale i v zahraničí.“

Schwarz pokračoval vo svojej prednáške ďalej. Po hodine hneď zašiel do zborovne. Pozrel sa na hodiny. Mal dosť času, kým mu začne ďalšia hodina histórie. Vzal zo svojho stola knihu a začal čítať. Po pár minútach vošiel do zborovne postarší muž. Schwarz sa na neho pozrel. Muž sa rozprával s pár ďalšími učiteľmi. Nakoniec však pristúpil k Schwarzovi.

„Šimon, Nemecko včera obsadilo Viedeň. Dnes to ešte podporili zákonom. Mal si s ním pravdu.“

„Direktor, Hitler je človek, ktorý túži len po jednom. Kompletnom vyhladení menejcenných rás, ktoré mu tak prekážajú. Jeho Mein Kampf som čítal v nemčine a som z toho zhnusený.“

„Ja viem, ja viem,“ prisadol si. „Obávam sa toho, že anšlus Rakúska nie je jediná vec, v ktorej ste mali pravdu. Jeden môj spolužiak z gymnázia už emigroval do štátov. Hovoril mi niečo o špeciálnych väzniciach v Nemecku. Vraj slúžia na umiestnenie bezdomovcov, Hitlerových oponentov a ďalších, nepohodlných.“

„Tretia ríša je skúpa na informácie, drahý priateľu,“ prehovoril Šimon po krátkej odmlke. „Moja matka má v Nemecku rodinu a tá sa už dlhšiu dobu neozvala. Posledné správy od nich hovoria o náraste útokov na hebrejskú komunitu v Berlíne.“

„Zabudol som, že ste Židia…“

„Adam, v tejto ťažkej dobe nie je dobré o tom tak nahlas hovoriť,“ prerušil riaditeľa. „Hlinka a jeho strana chce väčšiu autonómiu Slovenska, Hitler podporuje nenávisť k Izraelcom a teraz,“ na chvíľu sa odmlčal. „Teraz obsadenie Rakúska Nemeckom. Osobne si myslím, že Hitler rozpúta vojnu. Kedy a ako, netuším, ale všetko tomu nasvedčuje.“

„Máte pravdu. Ak by ste niekedy v budúcnosti potrebovali pomoc, pokojne sa na mňa obráťte. Ešte som tu nemal lepšieho pedagóga. Za tie tri roky, čo ste tu, sa študenti výrazne zlepšili.“

„Ďakujem vám, pán direktor.“

Xxx

Mladík, tak okolo tridsiatky a s okuliarmi na konci nosa, vstúpil do kancelárie. Posadil sa pred staršieho muža, ktorý sa práve prehrabával v správach a niečo si zapisoval. Ten sa na neho len pozrel a pokračoval v písaní poznámok. Po chvíli odložil pero a pozrel sa na mladíka. Pousmial sa.

„Pán Hronský, Svätý otec sa vyjadril, že nacizmus je omnoho lepší politický systém. Lepší ako komunizmus. Moja matka mi vždy vravela Andrej, ver Svätému otcovi, je neomylný vo svojej dokonalosti.“

„Takže pochádzate z katolíckej rodiny,“ vstal a pozrel sa na ulicu.

„Z rímskokatolíckej, pane,“ opravil ho Andrej. „Ale môj bratranec,“ smutne sklopil zrak. „Je protestant. Keď sa otcov brat pridal do zboru, ponížil tým všetkých. Moja mamička hovorí, že je to kliatba, ktorú uvrhol na zvyšok rodiny a je…“ na chvíľu sa odmlčal.

„Dobre, tak ste z Rímskokatolíckej cirkvi. Musíme si uvedomiť, že sme kresťanská krajina. Hlinka je už dosť starý a je len otázkou, kedy zomrie. Musíme podporiť silného človeka, ktorý bude hájiť záujmy Slovenského národa.“

„Myslím si, že otec Jozef je najvhodnejší kandidát.“

„Ďalší kňaz ako vedúci strany?“ otočil sa muž k Andrejovi. „Môžete to zdôvodniť?“

„Slovensko je prevažne kresťanská krajina. Podľa mňa najlepšia voľba, ktorá by nás, katolíkov, zastupovala. Nemecko chce zjednotiť germánske národy pod jednou vlajkou. Keď sa im to podarí, otec Jozef má najlepšie predpoklady k tomu, aby hájil naše záujmy.“

„Dobre, pán Švorc, môžete sa vrátiť k práci.“

Andrej vstal a podišiel k dverám. Chytil kľučku. Neotočil ju. Len sa na chvíľu zamyslel. Spomenul si na jednu udalosť spred pár dní. Mal pochyby. Pochyby o tom, či konal správne. Otočil sa k staršiemu mužovi.

„Pane, pár dní dozadu ma na ulici zastavil jeden Žid,“ prehovoril váhavo. „Stein, Steiner alebo tak nejako sa volal. Neviem teraz.“

„Čo to po vás žiadalo?“

„Žiadal ma o pomoc. V Nemecku vraj dochádza k nútenému prevodu ich majetku na árijcov. Vraj Adolf Hitler niečo chystá a bude to hrôzostrašné.“

„Pán Švorc, váš súcit s parazitmi je úžasný. V strane máme pár ľudí, ktorí by radi nasledovali Tretiu ríšu. Dúfame, že nástupca predsedu bude mať rovnaké názory ako my.“

„Pane, ale ten Žid…“

„Máte pochybnosti. Tomu rozumiem,“ prerušil ho starší muž a pristúpil k Andrejovi. „Nemusíte ich mať. Tí Židia dlhé roky sa priživujú na krvi Slovenského národa. Chceme sa pripojiť k Tretej ríši a vykynožiť ich. Urobíme všetko pre to, aby sme očistili Slovensko od Židov a miešancov.“

„Pane, ale aj oni…“

„Oni sú paraziti, ktorí nás a naše deti zotročujú,“ ohriakol Andreja. „Ten odpad spoločnosti si nezaslúži právo na život. Som členom Ľudovej strany a plne podporujem Tuku a Macha. Oni majú tie správne názory. Odporúčam Vám, aby ste sa k nám pridali.“

Mladík len sklopil zrak a odišiel z kancelárie. Trápilo ho, že nemohol pomôcť človeku, ktorý ho žiadal o pomoc. Človek, ktorý potreboval len jedinú vec. Potreboval, aby ho niekto vypočul a overil mu informácie.

Posadil sa na svoju stoličku a pokračoval v práci. Po chvíli však položil svoju tvár do dlaní a rozplakal sa. Nechcel si pripustiť, že by niečo z toho môže byť pravdou. Nechcel si pripustiť slová svojho nariadeného.

Xxx

Chlapec pomaly kráčal zo školy domov. Na prvý pohľad nebol ničím výnimočný. Starý kabát, ktorý mal po staršom bratovi, vyčnieval svojim stavom. Už bol značne ošúchaný. V ruke niesol svoj kufrík. Smutný výraz v tvári však prezrádzal viac, ako chcel. Sklamanie a túžbu po úprimnom slove.

„Rudolf Kamenický, môj starý priateľ,“ ozvalo sa z uličky.

Chlapec spozornel. Otočil sa. Náhle sa pousmial. V tieni kostola stál jeho dobrý priateľ. Človek, s ktorým už tri roky trávil všetok čas. Až na pár posledných mesiacov. Bol len o niekoľko rokov starší, ale za to najlepším kamarátom chlapca.

„Benedikt, dlho som ťa nevidel,“ prehovoril chlapec. „Čo sa stalo?“

„S otcom sme sa presťahovali do Bratislavy,“ odvetil pokojne. „A teraz si užívame. O to však teraz nejde. Pred pár dňami sme sa rozprávali. Je v jednej skupine. Vraj ak by ich bolo dosť, založia prvý oddiel rodobrany, ktorá sa podporí stranu.“

„Rodobrany?“ spýtal sa Rudolf prekvapene. „A k čomu bude slúžiť?“

„To mi ešte otec plne nevysvetlil. Ale chcú sa zbaviť čiernych papúľ a úžerníkov, ktorí sa priživujú na slovenskej rase.“

„Môj brat Emil si vzal Židovku. Má s ňou decko. Len…“ smutne sklopil zrak.

„Je mi to ľúto, Rudo. Prečo si mi o tom nepovedal?“

„Keď si stále hovoril o tom, ako vám Židia rozvrátili rodinu…“ na chvíľu sa odmlčal. „Nechcel som ťa tým zaťažovať. Predsa len…“

„Jeden z tých parazitov si z mojej mamy spravil otrokyňu. Nemôže si dokonca dať ani slaninu. Otec ju aj pre to vykopol z domu. Vždy bola povoľnejšia. A sestra? Tá odišla len preto, že vraj chlastáme. Ale ja viem, prečo to spravila. Jeden zo Židov ju prinútil, aby šla pracovať ako prostitútka.“

„O tom hovoríš stále, keď dôjde na Židovskú otázku. O tom, ako zničili slovenskú spoločnosť, ako ti rozvrátili rodinu či o tom, ako…“ zamyslel sa. „Dá sa k vám pridať? Predsa len i mne zničili život.“

„A čo sa stalo?“

„O tom nechcem hovoriť,“ pozrel sa na Benedikta. „A kde ťa nájdem? Premyslím si, či sa k vám pridať.“

„Vrátil som sa do domu mojej matky. Keďže robí otrokyňu Židovi, doma netrávi veľa času. Otec chce ešte veľa toho zariadiť a jeden Žid ho obvinil z pokusu o vraždu. Zbohom, priateľ môj.“

„Zbohom, priateľ. Ako náhle sa rozhodnem, navštívim ťa.“

Benedikt len prikývol. Rudolf prešiel okolo pár domov a vstúpil do záhrady jedného staršieho. Vyzul sa a hneď predstúpil pred staršiu ženu v kuchyni. Žena sa pousmiala na chlapca a pozdravila sa.

„Dobrý deň, matka, stretol som kamaráta Benedikta.“

„Synu, hovorila som ti, že nie je dobrý človek. Nedokončil školu a ty budúci rok nastúpiš na strednú školu a vyučíš sa remeslu.“

„Ja viem, matka, hovorili ste mi to zakaždým. Lenže mi povedal, že jeho otec chce založiť rodobranu. Rozmýšľal som, že by som sa pridal.“

„Domobranu? To je dobrý nápad. Môžeš byť vojakom.“

„Rodobranu, matka, rodobranu. Bože môj, za čo ma trestáš?“

„Nerúhaj sa synu. A na tú rodobranu zabudni. Emil mi hovoril, že už u nich v ulici pár opitých ľudí vykrikuje rôzne nenávistné heslá.“

„Emila mi, matka, nespomínajte. Mal som s ním omnoho lepšie vzťahy, kým si nevzal Steinovú, tú Židovskú …“

„Ani sa neopováž dokončiť vetu,“ otočila sa a zodvihla palec. „Tvoj brat si vzal za manželku Židovku a ty to rešpektuj.“

„Otec ma pochopí. Jemu sa nepáči Emilova manželka. Tá špinavá pobehlica.“

Žena vybrala varešku a zamávala ňou pred Rudolfovou tvárou. Chlapec sa len zamračil a hneď sa posadil. Vedel, že ďalšia poznámka bude mať za následok ranu vareškou po prstoch.

„V priebehu hodiny sa vráti tvoj otec,“ pozrela sa na Rudolfa. „Modli sa k Panenke Márii, aby mal dobrú náladu. Nech je už Emilova manželka Sára akákoľvek, je to naša príbuzná a dala mi vnuka.“

„Matka, ale ja ju neznášam. Je izraelitského vierovyznania. Predsa vieš, že ukrižovali Krista.“

„Viem to. I pán farár o tom hovorili. Modlím sa za to, aby ju i jej pankharta opustil a našiel si dobrú katolíčku. Ak by to bolo na mne…“ povzdychla si. „Proste mi moja stará matka hovorili, že za jej mladých čias ju vydali za miestneho kováča. Dohodnutá svadba.“

„Bola šťastná?“

„Samozrejme, veď miestny kováč bol dobrá voľba. Môj starý otec bol kováčskym majstrom, ktorého vyhľadávali mnohí páni zo širokého okolia. I dnes sú kováči hodní úcty. I náš sused, kováč Ján, je uznávaný. Kiež by si tak Emil vzal jeho dcéru Aničku,“ posadila sa. „A nie dcéru rabína. Veď to je hanba.“

„Prečo, matka, by to malo byť hanbou?“

„Pán farár hovorili, že duchovný by sa mal venovať svojej práci a nie zakladať rodiny. Nerobí to dobre jeho práci a…“ zarazila sa. „O tom sa už nerozprávajme.“

Ozvalo sa buchnutie dvermi a hlasité „Som doma, drahá.“. Pani Kamenická sa zaradovala a postavila sa. Do kuchyne vstúpil starší muž. Žena ho hneď pozdravila a objala. Muž sa pousmial na Rudolfa.

„Dobrý deň, otec,“ pozdravil sa a vstal.

„Ako bolo dnes v škole?“

„Dobre, otec,“ pohotovo zareagoval. „Keď som sa vracal zo školy, stretol som kamaráta Benedikta. Vraj s otcom a ďalšími podporovateľmi Hlinku chcú založiť rodobranu. Rád by som sa k nim pridal.“

„Ten Benedikt? Ten mladík, ktorého otec sa pokúsil zabiť Rabína Steina?“

Rudolf len prikývol.

„Ešte raz mi ho spomeň a vyrazím ťa z domu,“ zodvihol prst. „Pod mojou strechou nebudeš podporovať niekoho, kto chce vyhladiť Židov.“

„Ale otec…“

„Povedal som. Tvoj brat si vzal za manželku Židovku. Aj keď sa nám jeho rozhodnutie nepáči,“ na chvíľu sa muž odmlčal. „Emil musí vidieť, že nepodporujeme protižidovské názory. Aspoň nie takto otvorene.“