Pedagogická veda v 21. storočí (pozri Průcha, Walterová, Mareš, 2013; Juul, 2004) identifikuje tri základné rámce výchovy:
- Autoritatívny model – výchova postavená na poslušnosti, príkazoch, rešpekte k hierarchii.
- Liberálny model – dieťa má maximálnu voľnosť, samo si vyberá, rodič je skôr pozorovateľ než vodca.
- Demokratický model – výchova ako dialóg; rešpektujúca, ale hodnotovo ukotvená.
Tieto modely nie sú len teóriou. V praxi sa často miešajú, ale ich extrémy ukazujú, kde môže dôjsť k deformácii.
Autoritatívna výchova
Výhoda? Dieťa má istotu, pravidlá, jasnosť. Riziko? Zlomená osobnosť, ktorá sa bojí klásť otázky. Výskumy ukazujú (Baumrind, 1991), že deti vychovávané v čisto autoritatívnom prostredí síce dosahujú disciplínu, ale za cenu nízkeho sebavedomia a slabšej sociálnej flexibility.
Liberálna výchova
Výhoda? Sloboda, tvorivosť, samostatnosť. Riziko? Chaos. Ak dieťa nedostane žiadny rámec, nevie, kde sú hranice. Psychologička Diana Baumrind opakovane poukazovala na to, že nadmerná permisivita vedie k slabému rozvoju sebaovládania a odolnosti voči frustrácii (Baumrind, 1966).
Demokratická výchova
Zlatá stredná cesta. Dieťa nie je ani vojak, ani anarchista. Je partner. Ale pozor: nie rovnocenný partner vo všetkom. Rodič a učiteľ tu nie sú len kamaráti. Sú sprievodcovia. A dieťa – hoci sa smie pýtať, klásť odpor a prehodnocovať – má stále dostávať jasné hodnotové vedenie.
A čo Bojničan? Vraj už len otázka je podozrivá
V kontroverznom článku Vladimíra Bojničana čítame:
„V momente, keď začnete argumentovať, ste prehraní. Kto indoktrinoval dieťa ako prvý, ten vyhral.“
Prepáčte, ale toto je pedagogická kapitulácia. Znamená to, že výchova je súťaž o to, kto skôr naleje „pravdu“ do hlavy dieťaťa. Znamená to, že dieťa nie je bytostne schopné prehodnocovať. Znamená to, že sloboda myslenia neexistuje – existuje len predprogramovanie.
A to je presne ten autoritatívny model, proti ktorému autor údajne bojuje. Len ho premenoval na „ochranu pred ideológiou“.
Viera? Áno. Otázky? Tiež.
V demokratickej výchove sa nevylučuje viera a racionalita. Nevylučujú sa rodičovské presvedčenia a sloboda dieťaťa. Paulo Freire (1970) tvrdil, že výchova má byť aktom slobody, nie nanucovania. Sloboda však neznamená absenciu hodnotového rámca – znamená, že tento rámec môže byť prehodnocovaný a osvojený slobodne.
Vývinová psychológia (Piaget, 1952; Berk, 2018) nám hovorí jasne: dieťa potrebuje najprv orientačný systém. Až potom môže systematicky pochybovať. Dieťa, ktoré nedostane žiadne „kde je sever“, nemá kam ísť.
Výchova ako tanec
Skutočná výchova nie je buď-alebo. Je to tanec medzi rámcom a slobodou, medzi hodnotou a otázkou, medzi vedením a objavovaním. Výchova má byť ako kompas – nie ako GPS s jedinou možnou cestou, ale tiež nie ako blúdenie bez mapy.
A keď už chceme chrániť deti pred „mentálnym zneužívaním“, ako to poeticky nazýva Bojničan, chráňme ich pred tým najnebezpečnejším: presvedčením, že ich myseľ nepatrí im.
Záver? Výchova nie je indoktrinácia. Je to dôvera.
Môžeme viesť deti k viere. Môžeme ich viesť k rozumu. Ale predovšetkým ich musíme viesť k slobode klásť otázky bez toho, aby sa báli, že za ne budú odsúdené.
To nie je ani liberálne, ani autoritatívne. To je demokratické. A hlboko ľudské.
Celá debata | RSS tejto debaty