Filip T. Holzer

Vypočul som si podcast, kde vystúpil Pavol Hardoš, ktorý pôsobí na Fakulte sociálnych a ekonomických vied UK. Hlavnou témou bol Charlie Kirk a jeho kontroverzné výroky. Pavol Hardoš označil Charlieho Kirka za extrémistu a pravicového radikála. Tieto nálepky zo strany ľavice je typickým útokom na hodnoty, ktoré si nevedia obhajiť.

Kritika pozitívnej diskriminácie

Rád podporím rovnosť pred zákonom. I rovnosť príležitostí. Ja však nepovažujem za správne, aby v pomeroch slovenskej politiky Rómska žena bez dostatočnej intelektuálnej a vzdelanostnej kapacity, vodcovských schopností a charizmy bola na čele významnej politickej strany. To sme videli v prípade bývalého predsedu Progresívneho Slovenska – Ireny Biháriovej.

Proti podobným prípadom bojoval aj Charlie Kirk. Kritizoval pozitívnu diskrimináciu („affirmative action“) ako narušenie princípu zásluhovosti. Tvrdí, že ak sa pri výbere uprednostňuje rasa či pohlavie, ľudia prirodzene začnú pochybovať, či bol niekto prijatý pre schopnosti alebo len pre kvóty.

Podľa Kirka tým spoločnosť vytvára nové nerovnosti a stigmatizuje práve tých, ktorým mala pomôcť — úspech menšín sa potom spochybňuje ako „kvótový“. Navrhuje preto sústrediť sa na rovnosť príležitostí, nie výsledkov.

Záverom tvrdí, že minulosť treba poznať, ale neopravíme ju tým, že zavedie­me opačnú formu diskriminácie — budúcnosť sa má stavať na férovosti, nie na výnimkách.

To nie je rasismus. To bola to len kritika pozitívnej diskriminácie, ktorá uprednostňuje pre progresívcov privilegovaných ľudí bez toho, aby boli dosadení na základe dosiahnutých úspechov. Pán Hordaš to naopak svojou kritikou Charlieho Kirka odmieta a podporuje zvýhodnenie ľudí na základe pohlavia, rodu či farby pleti a to bez ohľadu na ich reálne schopnosti a zručnosti. Tým nepriamo podporuje pozitívnu diskrimináciu v podobe podpory ľudí ako Irena Biháriová, ktorí boli dosadení len preto, že boli Rómovia. Alebo ženy.

Proti potratom a za držanie zbraní

Charlie Kirk bol dlhodobo známy ako výrazný obhajca práva na život. Hlásil sa k pro-life hnutiu a odmietal interrupcie vo všetkých prípadoch, vrátane tehotenstiev po znásilnení či pri ohrození zdravia matky. Podľa neho má každý ľudský život — od počatia po prirodzenú smrť — vnútornú a nedotknuteľnú hodnotu. Kirk často hovoril, že ak spoločnosť stratí úctu k životu v najzraniteľnejšej fáze, stratí tým aj morálny kompas. V diskusiách zdôrazňoval, že dieťa v maternici nie je „majetok matky“, ale samostatná ľudská bytosť, ktorej treba priznať rovnaké práva ako každému inému človeku.

Rovnako presvedčivo obhajoval aj právo na držanie zbrane, ktoré považoval za pilier osobnej slobody a záruku proti tyranii. Kirk tvrdil, že druhý dodatok ústavy (Second Amendment) chráni všetky ostatné slobody, pretože umožňuje občanom brániť sa nielen pred zločincami, ale aj pred zneužitím moci štátom. V jednom rozhovore vyhlásil, že „aj keby cena za zachovanie tohto práva zahŕňala určité tragédie, je to cena, ktorú slobodná spoločnosť musí zniesť“. Kritizoval takzvané „red-flag laws“, ktoré umožňujú polícii dočasne odobrať zbraň osobám označeným za rizikové, pretože podľa neho otvárajú dvere k porušovaniu procesných práv a politickému zneužívaniu.

V súhrne možno povedať, že Kirkove postoje v oboch otázkach spájal jeden princíp — vieru v posvätnosť individuálnej slobody a zodpovednosti. Človek má podľa neho povinnosť chrániť život, ale aj právo chrániť ten svoj.

Nie každý, kto učí, aj reálne rozumie pedagogike. A pán Hordaš, sic sa venuje sociológii, nerozumie tomu, že podmienky spoločnosti v USA sú úplne iné, ako v strednej Európe. To, čo je pre nich prijateľné, i v prípade, že ide o pre nás radikálne názory, sú v Spojených štátoch umiernené. A obzvlášť pre lavičiarov a humanistov.

Za dve pohlavia

V dnešnej dobe dosť často počujeme o nonbinárnych a MTF a Sanitke mercedes (áno, natrafil som aj na svedectvo človeka, ktorý sa takto identifikoval). Pre mnohých progresívcov, trans ľudí a dúhových aktivistov som vďaka svojej diagnóze transgender osobou. Ja sa však od termínu autigender dištancujem a keď ho použijem, tak len na zosmiešnenie samotnej trans ideológie.

Charlie Kirk sa vo svojich vystúpeniach opakovane vyjadroval kriticky k trans ideológii a k spôsobu, akým ju presadzujú progresívne hnutia v USA. Tvrdil, že ide o „kultúrnu revolúciu“, ktorá rozkladá prirodzené rozdiely medzi mužmi a ženami a ohrozuje deti prostredníctvom ideologickej indoktrinácie na školách. Odmietal predstavu, že pohlavie je spoločenský konštrukt, a zdôrazňoval biologické fakty ako základ identity.

Zvlášť ostro vystupoval (i ja sám podporujem tento postoj) proti chirurgickým a hormonálnym zásahom u maloletých, ktoré nazýval „mrzačením detí“. Kirk argumentoval tým, že deti nie sú schopné robiť takéto nezvratné rozhodnutia a že ide o porušenie rodičovských práv, keď štát alebo školy podporujú tranzíciu bez súhlasu rodičov.

Zároveň však Kirk tvrdil, že jeho postoj nie je o nenávisti voči trans osobám, ale o odmietnutí ideológie, ktorá podľa neho manipuluje zraniteľných ľudí. Zastával názor, že dospelí majú právo žiť, ako chcú, no spoločnosť nemá povinnosť uznávať subjektívnu identitu ako objektívnu realitu. Kirk preto podporoval zákony, ktoré bránia trans ženám v súťažení v ženských športoch a odmieta používanie povinných zámen v školách či na pracoviskách.

Jeho kritici ho označujú za transfóba, no Kirk sa bráni tým, že bráni zdravý rozum, biologickú pravdu a právo rodičov rozhodovať o svojich deťoch. Tvrdí, že jeho cieľom nie je potláčať práva trans ľudí, ale zastaviť spoločenský tlak, ktorý núti väčšinu obyvateľstva prispôsobovať sa menšinovej ideológii.

Ja osobne aj preto vítam zmenu Ústavy Slovenskej republiky, ktorá zadefinovala dve pohlavia. Taktiež poznám svedectvá mnohých ľudí, ktorí prešli tranzíciou, uvedomili si svoje chyby a podstúpili retranzíciu. V prípade Česko-Slovenskej politickej a spoločenskej scény odporúčam svedectvo Daniela Blacka, ktorý hovorí o svojich skúsenostiach.

Záver

Charlie Kirk nie je extrémista. Je len hlasom odporu voči kultúre, ktorá prevracia logiku naruby a trestá tých, ktorí sa odvážia hovoriť pravdu. Pavol Hardoš ho nazval radikálom len preto, že sa nebojí pomenovať realitu – že muži sú muži, ženy sú ženy, život má hodnotu a zásluhy majú mať väčšiu váhu než farba pleti. To, čo Kirk hovorí v Amerike, by ešte pred dvadsiatimi rokmi považovali všetci za normálne. Dnes je to „kontroverzné“.

Je ľahké prilepiť niekomu nálepku „extrémista“ alebo „pravicový radikál“. Oveľa ťažšie je čeliť argumentom, ktoré rozoberajú základy modernej ľavicovej ideológie. Kirk v skutočnosti bráni zdravý rozum, slobodu, a to, čo by sme kedysi nazvali obyčajnou pravdou. A preto, ak byť verný týmto hodnotám znamená byť označený za radikála – potom nech. Pretože radikálne je dnes už len povedať, že pravda existuje.
Pre Pavla Hardoša som teda možno pravicovým radikálom. Možno fašistom. Ak to tak má byť, tak nech. Potom som hrdý radikál a fašista, ktorý podporuje Izrael. Radšej budem radikálom v pravde, než umierneným v klamstve. A som na to patrične hrdý.