Filip T. Holzer

Vladimír Bojničan vo svojom texte vyzýva, aby sme sa vzdali náboženskej viery, lebo cirkev podľa neho od počiatku nemá iné než toxické poslanie. Vyzýva ku „kritickému racionalizmu“ ako jedinej záchrane pred fundamentalizmom a paralýzou relativizmu. Je to silný apel, taký, ktorý dokáže strhnúť. Ale ako veriaci musím povedať jasne: odmietam sa vzdať viery v B_ha, pokiaľ mi on a jemu podobní relevantne nepreukážu jeho neexistenciu.

Prečo? Pretože bremeno dôkazu neleží na pleciach veriacich. Ak poviem: „Verím“, nepredkladám vedeckú tézu, ale vyjadrujem dôveru a otvorenosť voči tajomstvu. To nemusím dokazovať – tak ako nikto nemusí dokazovať, že miluje. Naopak: ak niekto tvrdí, že B_h neexistuje, alebo že pravdou je presný opak, vtedy je povinný na výzvu protistrany svoje tvrdenie relevantne doložiť. Viera totiž v skutočnosti hovorí niečo oveľa skromnejšie, než sa jej prisudzuje: že náš horizont poznania nie je poslednou hranicou všetkého bytia. Nie je to slepota, ale otvorenosť.

Viera ako skutočná pomoc

Kritici často spomínajú „kognitívnu disonanciu“. Vraj viera funguje len preto, že si ľudia nechcú priznať nezmyselnosť svojich nádejí. Tento argument však ignoruje realitu. Viera reálne pomáha ľuďom niesť utrpenie a nachádzať silu tam, kde racionalizmus končí pri prázdnych slovách.

• Mladá matka, ktorej dieťa zomrelo na rakovinu, povedala: „Keby som nemala vieru, že ho raz znovu uvidím, nezvládla by som ani vstať z postele. B_h mi neodpovedal na všetky otázky, ale dal mi nádej.“
• Starý muž po mozgovej príhode priznal: „Lekári ma naučili znovu chodiť, ale viera mi dala dôvod znovu žiť.“
• Mladík, ktorý vyrastal v násilnej rodine: „Modlitba bola pre mňa jediným miestom, kde som necítil strach. Bola to moja psychoterapia, skôr než som vôbec vedel, čo to slovo znamená.“

Kto z nás si trúfne povedať týmto ľuďom, že ich skúsenosť bola len „disonanciou“? Redukovať vieru na psychologickú chybu znamená znehodnotiť ich skutočné vnútorné uzdravenie.

Tri roviny, ktoré treba odlišovať

Áno, inštitucionálna cirkev sa v dejinách i dnes často spája s mocou, zradou vlastného poslania a dokonca s mafiou či politikou. Ale tu musíme byť presní:

1. Viera ako osobný vzťah k B_hu – nie je totožná s politikou, nie je ani vlastníctvom žiadnej inštitúcie. Je to osobná skúsenosť človeka s tajomstvom bytia.
2. Inštitucionálna cirkev – môže byť prostredím, ktoré podporuje vieru, ale môže sa stať aj štruktúrou moci, ktorá vieru zrádza.
3. Politické zneužitie náboženstva – to je to, čo vidíme pri Putinovi, Ficovi či iných tyranoch. Náboženský jazyk a symboly sa tu menia na kulisu pre legitimizáciu moci.

Ak tieto tri roviny nezdelíme, skončíme pri generálnom odsúdení všetkého, čo sa spája s náboženstvom – a tým vlastne odovzdáme monopol na „pravdu“ práve tým, ktorých chceme kritizovať.

Záver

Herakleitos II. varuje pred fundamentalizmom, a v tom má pravdu. Fundamentalizmus zabíja. Ale relativizmus, ktorý odmieta aj nádej, je tiež slepá ulica. Moja viera nie je fundamentalistická – je otvorená, zápasiaca, často neistá. Ale kým mi on a jemu podobní relevantne nepreukážu, že B_h neexistuje, odmietam sa jej vzdať.

Pretože viem, že pre mnohých je práve táto viera cestou k uzdraveniu, k dôstojnosti a k nádeji. A nie je to ilúzia – je to skutočná sila, ktorá pomáha niesť realitu.

Chceš, aby som tento článok ešte viac „zosilnil“ apologetickými argumentmi (napr. Jungova psychológia B_ha, dôkazy z vedomia, simulácia reality), alebo ti stačí, keď ostane v tejto skôr osobno-svedectvovej rovine?