Filip T. Holzer

Smrť je okamih, v ktorom sa láme ilúzia našej moci nad druhým človekom. Všetko, čo bolo možné povedať, sa už povedalo. Všetko, čo bolo možné vykonať, je za nami. Zostáva iba ticho. Ale keď sa pozriem na internetové diskusie po vražde Charlieho Kirka, vidím, že namiesto ticha sa rozpútal nechutný karneval pohŕdania. A to je hanba, ktorá nezostane navždy prilepená na ňom – tá hanba patrí nám.

1. Dehumanizácia v čase smrti

Áno, Kirk bol polarizujúci. Áno, jeho slová a postoje vyvolávali hnev, nesúhlas, dokonca odpor. Ale vo chvíli, keď sa život človeka pretrhne výstrelom, sa všetky politické spory musia zastaviť. To je hranica, ktorá oddeľuje civilizáciu od barbarstva. Namiesto toho však na sociálnych sieťach nastúpilo lacné „víťazstvo“ – tancovanie na hrobe, osočovanie, výsmech. Označovať ho po smrti za „fašistu“, „dogmatika“ či „radikála“ už nie je kritikou, ale kopaním do mŕtveho tela. A to je čin, ktorý degraduje nielen zosnulého, ale predovšetkým nás, ktorí sa ho dopúšťame.

2. Kritika patrí činom, nie osobe

Skutočná kritika má vždy presnú adresu: konkrétny výrok, konkrétny čin, konkrétnu politickú stratégiu. To je diskusia, ktorá môže byť ostrá, tvrdá, ale zostáva férová. Čo sa však deje dnes? Nie kritika, ale dehumanizácia. Nie argumenty, ale prázdne nálepky. Je rozdiel povedať „tento výrok bol nebezpečný“ a „tento človek bol monštrum“. To prvé je súčasť dialógu, to druhé je popretie samotnej ľudskosti. A kto popiera ľudskosť druhého, krok po kroku popiera aj vlastnú.

3. Morálna slepota davu

Čo hovorí o nás spoločnosť, v ktorej vražda človeka nevyvolá súcit, ale súťaženie o to, kto napíše ostrejší vtip? Čo hovorí o nás kultúra, ktorá zabudla, že smrť je svätá – nie v náboženskom, ale v hlboko ľudskom zmysle? Kto sa smeje nad cudzou smrťou, ten stráca niečo zo svojej vlastnej duše. A to nie je patetické klišé. To je holý fakt: ak sa nám stane bežným smiať sa nad tým, že bol niekto zastrelený pred tisíckami ľudí, potom sme prestali byť spoločenstvom ľudí a začali sme byť davom hyen.

4. Posledná hranica

Na svojich oponentov môžeme mať vyhrotené názory. Môžeme ich konfrontovať, môžeme ich zosmiešniť, keď stoja pred nami a môžu odpovedať. To je politický boj. Ale keď niekto zomrie, tento boj končí. Vtedy už nejde o to, či súhlasíme s jeho názormi – ide o to, či máme ešte kúsok úcty k ľudskému životu ako takému. Smrť je posledná hranica, ktorú nesmieme prekročiť.

Záver: Odsúdenie hyenizmu

To, čo sledujeme po smrti Charlieho Kirka, nie je politická diskusia. Je to morálny pád. Je to hanebné divadlo, ktoré neodsudzuje jeho – odsudzuje nás. Ak dnes tancujeme na jeho hrobe, zajtra už nebude žiadna hranica, ktorá by nás zastavila. Preto hovorím jasne: takéto chovanie je amorálne, neetické a neľudské.

A ak niekto cíti potrebu bojovať s jeho odkazom, nech to robí poctivo: rozoberaním jeho činov, polemizovaním s jeho výrokmi. Ale nikdy, nikdy nie oslavovaním jeho smrti. Lebo tým neprejavujeme silu, ale slabosť. A slabosť, ktorá sa raduje z cudzieho konca, je tou najnebezpečnejšou formou barbarstva.