Filip T. Holzer

Najväčšou iróniou našej doby je, že tí, ktorí sa oháňajú slobodou slova, dnes stoja na jej popravisku. A sami si brúsiac nože, ochotne sekali hlavy každému, kto sa opováži povedať čosi iné, než káže ich nová liturgia. Vladimír Bojničan, Jana Bittó Cigániková a celá partia samozvaných „osvietencov“ si totiž z demokracie urobili cirkus, kde sa sloboda nesmie používať – iba uctievať, najlepšie na transparentoch počas pochodu proti tým, ktorých chcú umlčať.

Bojničan zavelí: „Trump je klerikálny fašista ako Tiso!“ – a davy nadšene zatlieskajú. Cigániková vykríkne: „Cirkev nemá čo robiť v politike!“ – a komentáre sa premenia na virtuálnu inkvizíciu, v ktorej horia hranice pre každého, kto si trúfne veriť v Boha a pritom aj voliť. Títo ľudia vedia veľmi dobre, že už len tým, že ste kresťan, ste pre nich triedny nepriateľ.

Sekularizmus ako kladivo

Sekularizmus mal byť štítom, aby sa jeden svetonázor nenatlačil všetkým ostatným. Liberálni pokrytci z neho urobili kladivo, ktorým mlátia kresťanov po hlave. A ešte s úsmevom tvrdia, že „veď my len chránime slobodu“. V skutočnosti chránia iba svoje pohodlné bubliny, kde sa pluralita meria tým, koľko rôznych názorov sa dokáže zhodnúť s tým ich.

Ochlokracia v praxi

A tu prichádza môj obľúbený pojem: ochlokracia. Vláda davu, vláda kriku, vláda tých, čo majú najviac lajkov a najviac nenávistných komentárov. Demokracia je o argumentoch. Ochlokracia je o tom, kto dokáže lepšie rozdupávať iných v priamom prenose.

• Keď Cigániková s pohŕdaním hovorí o „náboženských fanatikoch“, je to ochlokracia.
• Keď Bojničan strčí každého konzervatívca do vreca s Hitlerom a Tisom, je to ochlokracia.
• Keď médiá po každom výroku veriaceho politika spustia virtuálny lynč, je to ochlokracia.

A aby toho nebolo málo – všetko sa to predáva ako „obrana liberálnej demokracie“. To je, prepáčte, rovnaké pokrytectvo, ako keby zlodej kričal „chyťte zlodeja“.

Svätá vojna liberálov

Aby bolo jasné: tu nejde o ochranu sekulárnej demokracie. Tu ide o svätú vojnu proti kresťanom. Tí majú sedieť doma, mlčať, modliť sa potichu – a hlavne sa nikdy nevyjadrovať k politike. Lenže bez kresťanov by táto spoločnosť dávno skolabovala: od univerzít, cez nemocnice, až po samotnú ideu ľudskej dôstojnosti.

Ale to už progresívnych inkvizítorov nezaujíma. Oni by najradšej zakázali aj Bibliu, ak by mohli – ako „dezinformačnú literatúru“. A keby Kristus dnes prišiel kázať na Slovensko, vsadím sa, že by ho Cigániková s Bojničanom obvinili z „hate speech“ a nechali bloknúť jeho účet na Facebooku.

Záver: Kresťania ako posledná prekážka

Pravda je jednoduchá: kresťania nie sú hrozbou pre demokraciu. Oni sú jej poslednou prekážkou pred totálnym rozpadom na hysterickú ochlokraciu, kde už nikto nebude mať právo povedať nič, čo nezapadá do „svätých“ noriem liberálneho pokrytectva.

Demokracia bez kresťanov nebude demokraciou. Bude len kulisou, v ktorej sa noví inkvizítori budú tváriť, že bojujú za slobodu – zatiaľ čo reálne ju pochovávajú.