Filip T. Holzer

V moderných diskusiách o Biblii sa často objavuje argument: „Treba to čítať v kontexte doby.“ Na prvý pohľad to môže znieť ako výhovorka, no v skutočnosti ide o základnú zásadu historickej hermeneutiky – čítania textov tak, aby sme rozumeli ich pôvodnému kultúrnemu, jazykovému a etickému prostrediu.

Bez tohto prístupu sa ľahko dopustíme anachronizmu – teda hodnotenia starovekého sveta modernými očami. A to vedie k mylným záverom, že všetky staroveké civilizácie boli „morálne skazené“, hoci len fungovali podľa svojich spoločenských štruktúr a potrieb.

1. Prečo hermeneutika nie je výhovorka

Hermeneutika neznamená prekrúcanie textu. Znamená porozumieť, čo autor a jeho publikum mohli chápať pod určitými výrazmi a príkazmi.

Ak napríklad v Deuteronómiu čítame:

„Ak má niekto tvrdohlavého a neposlušného syna… nech ho ukameňujú všetci muži jeho mesta.“ (Dt 21,18–21)

…nejde o príkaz pre 21. storočie, ale o súčasť starovekého právneho kódexu, kde tresty mali predovšetkým odstrašujúcu a symbolickú funkciu. Rabínske výklady neskôr stanovili tak prísne podmienky, že takýto rozsudok prakticky nemohol nastať.

2. Iné kontroverzné pasáže Biblie

1. „Meč“ ako metafora – Mt 10,34 „Nemyslite si, že som prišiel priniesť pokoj, ale meč.“
   V starovekej židovskej reči symbolizoval „meč“ rozdelenie a vnútorný konflikt, nie výzvu k násiliu. Bez hermeneutiky by text znel ako vojenský manifest.
2. Genocída ako „dobový rámec“ – Dt 20,16–17 „Nevynechaj nažive nič, čo dýcha.“
   Staroveké vojny sa opisovali hyperbolicky – ako „úplné zničenie nepriateľa“. Tento jazyk neznamenal nutne fyzickú likvidáciu, ale rituálne očistenie krajiny od cudzej moci.
3. Podriadenosť žien – 1 Tim 2,11–12 „Žena nech mlčí v zhromaždení…“
   V patriarchálnej spoločnosti grécko-rímskeho sveta boli verejné prejavy žien tabu. Pavlov text preto reaguje na konkrétny sociálny kontext, nie na univerzálnu teológiu mlčania.

3. Antické paralely: Sparta, Atény, Rím

Ak by sme aplikovali rovnaký moderný pohľad aj na iné staroveké civilizácie, vyšli by z toho „nemorálne“ úplne všetky.

• Sparta: spoločnosť založená na vojenskej disciplíne. Štát mohol legálne usmrtiť slabé alebo choré novorodencov (tzv. apothetae), lebo fyzická dokonalosť bola chápaná ako morálna cnosť. Výchova (agógé) mala z chlapcov vytvoriť neohrozených bojovníkov — schopných prežiť hlad, bolesť a podriadiť sa kolektívu.
• Atény: kolíska demokracie, ktorá však povoľovala otroctvo, ženám odopierala občianske práva a v rámci výchovy mladých mužov pestovala systém pederastie – vzťahu medzi dospelým mužom (erastés) a dospievajúcim chlapcom (erómenos).
  Tento vzťah mal mať výchovný a filozofický rozmer – starší mal mladšieho viesť k múdrosti, sebazapreniu a občianskej cnosti.
  Z dnešného hľadiska by však takýto model vzťahu pôsobil ako hlboko problematický, pretože prekračuje hranice osobnej autonómie, ako ich chápeme v modernom etickom rámci.
• Rím: v čase republiky aj cisárstva bolo legálne, aby otec (pater familias) usmrtil vlastné dieťa, ak zlyhalo v povinnostiach voči rodine. Tresty ukrižovaním, verejným bičovaním či predhodením zverom boli považované za legitímne súdne úkony.

Tieto normy dnes považujeme za brutálne, no v ich vlastnom čase boli vyjadrením poriadku, cnosti a rovnováhy spoločnosti.
Bez tohto kontextu by sme ich mohli označiť za dôkaz „morálneho úpadku“, hoci v skutočnosti len odrážali iný koncept dobra a spravodlivosti.

4. Nebezpečenstvo bezkontextového čítania

Keď sa staroveké texty čítajú doslovne, bez historickej a kultúrnej optiky, môžu sa stať nástrojom ideologického zneužitia. Kto chce ukázať Bibliu ako nemorálnu, vytrhne z nej pasáže o genocíde; kto ju chce prezentovať ako dokonalú, prehliadne tie isté pasáže a prekreslí ich do duchovnej metafory.

Obe pozície sú logicky chybné – pretože ignorujú kontext, v ktorom text vznikol, a význam, aký mal pre pôvodného autora.

5. Záver: kultúru môžeme obdivovať, nie kopírovať

Ak chceme aténsku kultúru vyvyšovať ako tú správnu, potom musíme prijať aj jej morálne štruktúry – vrátane pederastie, otroctva a obmedzenia ženských práv. To by však znamenalo schvaľovať model spoločnosti, ktorý je v priamom rozpore s naším chápaním ľudskej dôstojnosti a rovnosti pred zákonom.

Ak si ju však chceme prispôsobiť dnešnému uvažovaniu, musíme ju čítať cez optiku moderného práva a etiky – a uznať, že aj veľké civilizácie mali svoje tiene. To isté platí o Biblii či iných starovekých textoch: môžeme v nich hľadať inšpiráciu, ale nie doslovné normy.

Hermeneutika teda nie je výhovorka, ale most medzi svetom, ktorý bol, a svetom, ktorý chceme budovať.
Nie preto, aby sme ospravedlňovali minulosť, ale aby sme ju dokázali pochopiť – a tým sa stali múdrejšími než tí, čo ju len moralizujú.