Keď čítam otázku typu:
„A čo ľudia, ktorí krstia deti bez ich súhlasu a rozprávajú im o nebi a pekle – majú právo pracovať s deťmi a ich naďalej zneužívať?“
musím sa najprv zastaviť. Nie preto, že by téma bola tabu. Ale preto, že v tej vete sa mieša príliš veľa rôznych vrstiev naraz – teológia, rodičovské práva, tradícia, morálka a nakoniec aj obvinenie, ktoré so samotným krstom vôbec nesúvisí.
Je úplne legitímne pýtať sa, čo je správne. Je legitímne pýtať sa, čo je férové voči dieťaťu.
Ale nie všetko, čo je iné než moja predstava, je automaticky manipulácia.
A tu sa vo mne ozýva aj moje vlastné teologické preferenčné nastavenie – áno, som bližšie k cirkvám, ktoré rozumejú krstu ako vedomému aktu viery. Nie ako tradícii narodenia, ale ako osobnému rozhodnutiu. Tam je krst odpoveďou človeka na niečo, čo sám prijal, pochopil, vyznal.
V tomto modeli je dieťa vedené k viere, môže o nej premýšľať, pýtať sa, skúmať… a krst príde až vtedy, keď samo povie:
„Toto je moja cesta, nikto mi ju neprikázal.“
A nie je to moderná móda.
Je to presne tá logika, ktorú vidíme v Novom zákone:
- „Kto uverí a dá sa pokrstiť…“ (Mk 16,16)
- „Uverili… a dali sa pokrstiť.“ (Sk 8,12)
- „Ak veríš celým srdcom, môžeš.“ (Sk 8,37)
Najprv viera.
Potom krst.
Nikdy naopak.
Keď to porovnám s detským krstom, rozdiel je jasný:
katolícky krst je súčasť identity, tradície a rodinného začlenenia. Neocharizmatický krst je vedomá odpoveď jednotlivca.
Ale ani jedna z týchto dvoch vecí v sebe nenesie nič, čo by bolo blízko k zneužívaniu. To je iná kategória, iný svet, iný druh temnoty, ktorý nemá nič spoločné s teologickým rituálom. Môžeme kritizovať teológiu, môžeme sa rozprávať o výchove, môžeme hodnotiť etiku, ale miešať tieto dva svety do jedného je skôr spôsob, ako prestať diskutovať.
Pre mňa osobne je teda otázka skôr o tom, akým spôsobom pristupujeme k slobode dieťaťa.
A ak by som mal povedať, ktorému pohľadu to dáva najväčšiu čistotu a férovosť, je to práve ten neocharizmatický:
Najprv uver, až potom sa rozhodni.
Nie preto, že tak treba, ale preto, že sloboda svedomia sa rodí z pochopenia, nie z tlaku.
A možno to je tá najdôležitejšia vec, ktorú treba povedať:
krst dieťaťa a zneužívanie detí spolu nesúvisia.
Ak existuje problém, treba sa pozrieť na ľudí, ktorí ubližujú – nie na rituál, ktorý v sebe žiadnu agresiu nenesie.
A diskusia o tom, či je správnejší detský krst alebo krst na základe viery, môže pokojne pokračovať ďalej.
Len bez toho, aby sa používali slová, ktoré zbytočne pália.


Krst úplným ponorenie je krst symbolizujú... ...
Celá debata | RSS tejto debaty