Filip T. Holzer

Keby sme mali pomenovať jednu z najzaujímavejších kapitol kresťanského sveta, bola by to táto:
hlboká fascinácia Židmi.
Nie ako susedmi alebo ľuďmi z vedľajšej komunity. Skôr ako duchovným fenoménom, ktorý má špeciálne miesto v biblickom vesmíre a zároveň zvláštne postavenie v živote mnohých veriacich.

Kresťanský filosemitizmus je reálny. Úprimný. Silný.
Len často funguje… trochu inak, než by sme čakali.

1. Filosemitizmus ako duchovná os: keď láska začína v Písme, nie v realite

Mnohí kresťania deklarujú náklonnosť k Židom nie preto, že ich poznajú, ale preto, že sú pre nich „Boží ľud“.
Je to kategória. Symbol. Archetyp.

A ako všetky archetypy — funguje to dobre v teológii, ale nie vždy v kontakte s realitou.

Táto láska je často:

• teologicky motivovaná,
• orientovaná na proroctvá,
• prepojená s biblickým naratívom,
• postavená na abstraktnej predstave o „Izraeli“.

Nie je to nenávisť.
Nie je to nepriateľstvo.
Len veľmi špecifická forma obdivu, ktorá niekedy ani nechce počúvať, čo jej „milovaný objekt“ hovorí.

2. Keď sú Židia súčasťou príbehu, nie partneri dialógu

Filosemitizmus kresťanského typu má jednu vlastnosť:
často je jednostranný.

Nie zlomyselne.
Skôr z vnútornej logiky viery.

Žid v tomto pohľade:

• nie je jednotlivec, ale nosič odkazu,
• nie je člen kultúry, ale postava proroctva,
• nie je súčasť moderného sveta, ale symbol biblického plánu.

To môže byť dobre myslené, ale robí to paradox:
miluje sa idea, nie človek.

3. Filosemitizmus ako forma projekcie

Z kresťanského pohľadu veľa vecí „dáva zmysel“, keď sú Židia v centre globálneho diania.
Izrael má úlohu.
Židia majú poslanie.
Dejiny majú smer.

Je to príťažlivé, pretože to dáva svetu poriadok.

Ale tým, že je to projekcia — niekedy až teologická fantómová bolesť — vzniká situácia, kde kresťan o Židoch veľa hovorí, veľa si myslí, veľa pre nich „cíti“…
a pritom ich často vôbec nepozná.

4. Ten istý koreň môže rodiť dva úplne opačné plody

A teraz pointa, ktorú si málokto uvedomuje:

Filosemitizmus aj antisemitizmus často vychádzajú z rovnakej štruktúry:
interpretovať Židov podľa potreby vlastnej viery, nie podľa ich reality.

V tom je ten zvláštny paradox.

Ak sa Žid stane teologickou postavou:

• raz je „brat v proroctve“,
• inokedy „znamenie časov“,
• inokedy „prekážka pravdy“,
• inokedy „dôkaz Božieho plánu“.

Filosemitizmus aj antisemitizmus sú tak niekedy len dva odtiene toho istého:
odmietnutia vnímať Žida ako človeka, nie funkciu.

Záver: hranica, ktorú treba strážiť

Kresťanský svet má mnoho verzií lásky k Židom — od úprimnej solidarity až po takú, ktorá je skôr duchovným projektom než vzťahom. Všetky si zaslúžia otvorenú diskusiu.

Ale jedna vec si zaslúži úplne jasné slovo:

Kresťanský antisemitizmus — v akejkoľvek forme, starodávnej či modernej — je nespravodlivý, teologicky mylný a morálne neobhájiteľný.
A preto musí byť otvorene a bez váhania odmietnutý.