Filip T. Holzer

Verejná diskusia je základom demokracie. Bez ostrej výmeny názorov by sme sa nikam nepohli. Zároveň však existujú hranice, za ktorými už nejde o kritiku, ale o útok na ľudí ako takých. A práve tam vstupuje do hry právo.

Tento text nie je reakciou na konkrétnu osobu. Je to všeobecné upozornenie, ktoré má pomenovať rozdiely, na ktoré sa v online priestore často zabúda – či už úmyselne, alebo z pohodlnosti.

Kritika štátu nie je to isté ako útok na skupinu ľudí

Kritizovať vládu, politiku, armádu alebo ideológiu je legitímne. Kritika môže byť tvrdá, ironická, dokonca urážlivá – pokiaľ mieri na rozhodnutia, činy a konkrétnych aktérov moci.

Problém nastáva vo chvíli, keď sa:

• z kritiky štátu stane paušálne označovanie celého národa,
• politický konflikt zredukuje na kolektívnu vinu etnickej alebo náboženskej skupiny,
• prestane hovoriť o tom, čo kto robí, a začne sa hovoriť o tom, kto kto je.

V tejto chvíli už nejde o názor, ale o dehumanizáciu.

Kolektívna vina: starý trik s novým kabátom

Logika kolektívnej viny je jednoduchá a nebezpečná:

Ak niekto z „tejto skupiny“ robí niečo zlé, potom je zlá celá skupina.

Takto sa však v minulosti ospravedlňovali:

• pogromy,
• segregácia,
• vyháňanie,
• a v extrémnych prípadoch aj masové zločiny.

Moderná spoločnosť stojí na presnom opaku tejto logiky: zodpovednosť je individuálna, nie dedičná a nie kolektívna.

Čo hovorí slovenský Trestný zákon

Sloboda slova na Slovensku nie je absolútna. Nie preto, že by štát chcel umlčať názory, ale preto, že má povinnosť chrániť ľudí pred systematickým znevažovaním.

§ 423 – Hanobenie národa, rasy a presvedčenia

Tento paragraf postihuje verejné hanobenie:

• národa,
• etnickej skupiny,
• rasy,
• alebo skupiny osôb pre ich náboženské presvedčenie.

Kľúčové je slovo verejne – teda v médiách, diskusiách, na sociálnych sieťach.

§ 424 – Podnecovanie k nenávisti

Ešte vážnejšia situácia nastáva vtedy, keď výroky:

• podnecujú nenávisť,
• vytvárajú obraz skupiny ako nebezpečnej alebo menejcennej,
• normalizujú nepriateľstvo voči ľuďom len pre ich pôvod či vieru.

Nie je potrebné vyzývať na násilie. Stačí dlhodobé a systematické vytváranie nenávistného rámca.

„Ja len kritizujem“ ako univerzálne alibi

Častým argumentom býva veta: „Veď ja len kritizujem.“

Táto obrana však zlyháva v momente, keď:

• sa používa jazyk, ktorý by sme nepripustili pri žiadnej inej skupine,
• sa identita stáva nadávkou,
• sa ľudia prestanú vnímať ako jednotlivci.

Kritika sa dá formulovať aj bez toho, aby niekoho zbavovala dôstojnosti.

Sloboda slova nie je sloboda ponižovať

Demokracia chráni právo povedať nepopulárny názor. Nechráni však právo:

• znevažovať celé skupiny,
• podsúvať im kolektívnu vinu,
• a prepisovať realitu do jednoduchých, nenávistných skratiek.

To už nie je odvaha hovoriť pravdu. To je pohodlné zjednodušenie.

Záver

Verejný priestor si zaslúži viac než len krik a nálepky. Kritizujme politiky, ideológie a konkrétne činy. Ale nezabúdajme, že za slovami sú skutoční ľudia.

Nie všetko, čo je napísateľné, je aj obhájiteľné. Nie všetko, čo je hlasné, je aj pravdivé. A nie všetko, čo sa tvári ako kritika, ňou v skutočnosti je.

Toto nie je výzva na mlčanie. Je to výzva na zodpovednosť za vlastné slová.