Filip T. Holzer

Arabskí občania v Izrael sú plnohodnotnými občanmi štátu. Nejde o metaforu. Ide o právny fakt.

Majú:

• aktívne aj pasívne volebné právo,
• vlastné politické strany zastúpené v parlamente (Knesete),
• prístup k nezávislému súdnictvu,
• plný prístup k verejnému zdravotníctvu,
• prístup k štátnemu školstvu a univerzitám,
• slobodu náboženského vyznania.

Arabskí občania – moslimovia aj kresťania – pôsobia ako lekári, profesori, podnikatelia, diplomati. V minulosti pôsobil arabský sudca aj na Najvyššom súde Izraela. Arabské strany sa podieľali na vládnej podpore koalície.

To všetko nie je anekdota. To je inštitucionálna realita.

Samozrejme, existujú sociálne rozdiely a politické napätia. Ale rozdiel medzi napätím v rámci demokratického systému a systémovou neslobodou je zásadný.

Porovnanie, ktoré mení perspektívu

Skúsme si položiť jednoduchú otázku:

Existuje arabská krajina, kde by Židia mali porovnateľné postavenie ako Arabi v Izraeli?

Historická realita po roku 1948 je neúprosná. Židovské komunity boli masovo vysídlené z krajín ako:

• Irak
• Egypt
• Jemen
• Sýria

Išlo o státisíce ľudí. Ich majetky boli konfiškované, ich komunity zanikli. Dnes sú tieto krajiny prakticky bez židovskej prítomnosti.

A nejde len o Židov.

V mnohých krajinách arabského sveta čelia kresťania, šiiti, Kurdi či iné menšiny obmedzeniam slobody prejavu, politickej participácie alebo náboženskej rovnosti.

To nie je ideologické hodnotenie. To je štatistický a právny opis reality.

Gaza a rozhodnutia

Keď sa Izrael v roku 2005 jednostranne stiahol z Pásmo Gazy, odstránil osady aj vojenskú prítomnosť. Následný vývoj viedol k nástupu Hamasu a k ďalšej radikalizácii priestoru.

To neznamená, že situácia je jednoduchá. Znamená to však, že slobodný a pluralitný model sa v tomto priestore neudržal.

A to je opäť fakt, nie slogan.

Tvrdé porovnanie

Ak porovnáme postavenie arabských občanov Izraela s postavením menšín v arabskom svete, vychádza jednoznačný záver:

Arabskí občania Izraela majú širšie politické práva, silnejšiu právnu ochranu a vyšší stupeň individuálnej slobody než akákoľvek menšina v mnohých arabských štátoch.

To neznamená, že Izrael je bezchybný.
Znamená to, že miera právnej rovnosti a občianskych práv je tam reálne vyššia.

A to je rozdiel medzi dokonalosťou a funkčnosťou.

Sloboda v praxi

Sloboda sa nemeria tým, čo je napísané v deklaráciách.
Sloboda sa meria tým, či môžete kritizovať vládu, kandidovať do parlamentu, žalovať štát na súde a vyhrať.

Arabskí občania Izraela to robiť môžu.

To je jadro argumentu.

Nie ideologické vyvyšovanie.
Nie popieranie konfliktu.
Ale pomenovanie faktu, ktorý sa v hlučnom morálnom diskurze často stráca:

Ak hovoríme o občianskych právach a právnom štáte, Arabi v Izraeli sú na tom výrazne lepšie než ktorékoľvek iné skupiny v arabskom svete.

A realita si nevyžaduje sympatie.
Stačí jej poctivé porovnanie.