Filip T. Holzer

Medzinárodné právo malo byť kedysi chrbtovou kosťou civilizovaného sveta. Malo byť tým, čo oddeľuje silu od svojvôle, čo drží moc na uzde a dáva aj slabším národom šancu prežiť bez toho, aby ich rozdupali silnejší hráči. Malo byť sudcom. Nestranným, chladným, dôsledným. Dnes však čoraz častejšie pripomína nie sudcu, ale eunucha – vykastrovaného strážcu harému, ktorý síce stojí pri dverách, no v skutočnosti nemá moc ani vôľu zasiahnuť.

Táto metafora nie je náhodná. Eunuch v historickom kontexte nebol bojovník. Nebol ani vládca. Bol nástroj. Jeho úlohou bolo strážiť poriadok, ale bez možnosti skutočne ho meniť. Presne tak dnes pôsobí medzinárodné právo: existuje, deklaruje, vydáva stanoviská – no keď dôjde na tvrdú realitu, jeho hlas sa stráca v hluku geopolitických záujmov.

Základný problém je jednoduchý: medzinárodné právo nikdy nebolo skutočne nad štátmi. Vždy bolo závislé od ich súhlasu, ich vôle a ich selektívnej interpretácie. Kým v rámci štátu existuje polícia, súdy a donucovacie mechanizmy, v medzinárodnom prostredí nič také nefunguje konzistentne. A tak sa z pravidiel stáva skôr jazyk, ktorým si mocní ospravedlňujú svoje kroky, než systém, ktorý by ich obmedzoval.

Najväčšia irónia spočíva v tom, že čím viac sa o medzinárodnom práve hovorí, tým menej sa dodržiava. Rezolúcie, dohovory, deklarácie – to všetko pôsobí ako bohatá výzdoba harému. Krásna na pohľad, no bez reálnej hodnoty, keď príde na konflikt. V praxi totiž rozhoduje nie to, čo je napísané, ale kto má silu, spojencov a mediálny vplyv.

A tu sa dostávame k jadru problému: selektivita. Medzinárodné právo sa neuplatňuje rovnomerne. Niektoré štáty sú pod drobnohľadom, iné majú prakticky imunitu. Niektoré konflikty vyvolávajú okamžité odsúdenie, iné len ticho alebo opatrné diplomatické frázy. To vytvára dojem – a čoraz viac aj realitu – že právo nie je univerzálne, ale nástrojom moci.

Takýto stav má nebezpečné dôsledky. Ak pravidlá neplatia rovnako pre všetkých, prestávajú byť pravidlami. Menia sa na propagandu. A keď sa dôvera v systém rozpadne, štáty sa začnú správať čisto pragmaticky: čo si môžeme dovoliť, to spravíme. To je návrat do sveta, kde rozhoduje sila, nie spravodlivosť.

Niektorí by mohli namietať, že medzinárodné právo aspoň vytvára rámec, diskusiu, tlak. A je pravda, že úplná absencia pravidiel by bola ešte horšia. Problém však je, že ilúzia fungujúceho systému môže byť rovnako nebezpečná ako jeho absencia. Uspáva totiž kritické myslenie a vytvára falošný pocit bezpečia.

Ak má medzinárodné právo znovu získať dôstojnosť, musí prejsť zásadnou premenou. Nie kozmetickou, ale systémovou. Musí existovať reálna vynútiteľnosť, nie len morálne apely. Musí sa odstrániť selektivita, inak bude vždy podozrivé z pokrytectva. A predovšetkým – musí sa prestať tváriť ako niečo, čím nie je.

Dnes totiž stojíme pred nepríjemnou pravdou: medzinárodné právo nie je pánom sveta. Je jeho sluhom. A kým to tak bude, bude sa správať presne ako ten eunuch pri dverách – bude sledovať dianie, občas zdvihne hlas, ale nikdy nezabráni tomu, čo sa deje za závesom.

Otázka preto neznie, či medzinárodné právo existuje. Otázka znie, či ešte má silu niečo skutočne zmeniť.