Filip T. Holzer

V posledných dňoch sledujem vlnu kritiky namierenej voči Mariánovi Čekovskému. Nech si už ktokoľvek myslí čokoľvek o jeho vystúpení na Devíne, jedna vec mi na celej situácii prekáža oveľa viac než samotná polemika – spôsob, akým sa z vecnej diskusie až príliš často stáva osobný útok na človeka.

Ako autor kníh Profesor a Úsvit Nového veku si uvedomujem, že verejná tvorba so sebou prináša aj kritiku. Je prirodzené, že nie každý bude súhlasiť s rozhodnutiami umelcov, spisovateľov, hudobníkov či hercov. To je úplne v poriadku. Kritika je súčasťou slobodnej spoločnosti.

Čo však nepovažujem za správne, je meniť kritiku na nenávisť alebo na snahu zredukovať celé dielo človeka na jedno jediné rozhodnutie. Môžeme nesúhlasiť s konkrétnym vystúpením, môžeme sa rozhodnúť nepodporovať jeho ďalšiu tvorbu alebo otvorene povedať, že nás sklamal. To všetko patrí do slobodnej diskusie. Nemali by sme však automaticky prisudzovať človeku úmysly, ktoré nepoznáme, ani zabúdať na všetko dobré, čo za roky vytvoril.

My umelci nepracujeme pre politikov.

Pracujeme pre ľudí.

Keď píšem knihu, nepremýšľam nad tým, koho bude voliť môj čitateľ. Nepremýšľam nad tým, či sedí naľavo, napravo alebo niekde uprostred politického spektra. Premýšľam nad tým, či ho môj príbeh rozosmeje, dojme, prinúti zamyslieť sa alebo mu spríjemní večer.

Keď hudobník skladá pieseň alebo vystúpi na pódiu, jeho publikum netvoria politici. Tvoria ho obyčajní ľudia. Rodiny, študenti, seniori, zamestnanci, podnikatelia, veriaci aj neveriaci. Každý si do umenia prichádza po niečo svoje.

Umenie nikdy nebude patriť jednej vláde, jednej strane ani jednému ideologickému táboru. Patrí všetkým, ktorí sú ochotní ho prijať.

Práve preto mi pripadá nešťastné, keď sa z umelcov robia politické symboly zakaždým, keď sa objavia na nejakom verejnom podujatí. Môžeme diskutovať o tom, či bolo rozhodnutie správne alebo nie. Môžeme s ním nesúhlasiť. To je úplne legitímne.

Zároveň si však myslím, že by sme mali byť opatrní pri vynášaní jednoznačných súdov o človeku na základe jednej udalosti. Nevieme všetky okolnosti, nepoznáme celý proces rozhodovania a často nevidíme viac než výsledok. Či už Marián Čekovský urobil chybu neúmyselne, alebo sa vedome rozhodol na Devíne vystúpiť, je to predovšetkým jeho rozhodnutie a ponesie zaň následky vo vzťahu k svojmu publiku.

To však podľa mňa nemení nič na jednej podstatnej veci.

Ak niekto počas rokov vytvoril desiatky kvalitných piesní, rozdával radosť tisícom ľudí, pomáhal charitatívnym projektom alebo bol súčasťou kultúrneho života krajiny, nemalo by sa stať, že jediná kontroverzná udalosť úplne zatieni všetko, čo jej predchádzalo.

Mám pocit, že dnešná spoločnosť čoraz častejšie hodnotí ľudí podľa ich najväčšieho prešľapu namiesto ich celoživotnej práce. Akoby nás viac zaujímalo nájsť dôvod niekoho odsúdiť než oceniť všetko dobré, čo vytvoril.

Neobhajujem konkrétnych politikov. Neobhajujem ani každé rozhodnutie každého umelca. Obhajujem princíp, že človeka by sme nemali definovať jedinou chybou – nech už vznikla z nepozornosti, zlého odhadu alebo vedomého rozhodnutia.

Pretože práca umelca nie je službou politikom.

Je službou ľuďom.

A čím skôr si to ako spoločnosť pripomenieme, tým väčšia šanca bude, že sa budeme rozprávať o hudbe, knihách, divadle či umení samotnom – a nie iba o tom, koho treba po jednej kontroverzii navždy odpísať.

Svet potrebuje viac kultúry, viac dialógu a viac vzájomného rešpektu. Menej nálepkovania, menej nenávisti a menej presvedčenia, že jediná chyba automaticky vymaže všetko dobré, čo človek počas života vytvoril.

Umenie totiž nevzniká pre moc.

Vzniká pre ľudí.

Ak už teda chceme hľadať vinníka celej tejto kauzy, podľa mňa ním nie je v prvom rade umelec. Tým je politická reprezentácia na čele s Robertom Ficom a jeho stranou, ktorá z podujatia s kultúrnym a štátnym významom urobila uzavretú papalášsku akciu. Práve tým vytvorila situáciu, v ktorej sa pozornosť verejnosti presunula z osláv na politický konflikt a následne aj na umelcov, ktorí na podujatí vystúpili. Výsledkom je, že sa dnes viac rieši, koho odsúdiť, než to, ako politika opäť rozdelila spoločnosť. A to je podľa mňa najväčšia škoda celej tejto udalosti.