Filip T. Holzer

Keď ľudia počujú slovo autizmus, často si predstavia človeka, ktorý sedí sám za počítačom, programuje a vlastne ani veľmi nepotrebuje ľudí.

Je to jeden z najrozšírenejších mýtov o autizme.

A úprimne?

Nikdy som sa v ňom nenašiel.

Áno, som autista. A áno, po náročnom dni často potrebujem ticho. Potrebujem si oddýchnuť od množstva podnetov, od hluku či od sociálneho preťaženia. Niekedy si sadnem ku knihe, niekedy píšem alebo premýšľam nad svojím fantasy svetom.

Lenže potreba samoty ešte neznamená, že človek nechce mať vo svojom živote ľudí.

Práve naopak.

Nie veľa kamarátov. Skutočných kamarátov.

Nikdy som netúžil po tom, aby ma poznali stovky ľudí.

Túžil som po niečom inom.

Po niekoľkých ľuďoch, ktorým budem môcť dôverovať natoľko, že budú poznať aj môj vnútorný svet.

Ktorí nebudú poznať len to, ako pôsobím navonok.

Ale aj to, čo prežívam, nad čím premýšľam a prečo niekedy reagujem inak ako väčšina ľudí.

Myslím si, že práve v tom je veľký rozdiel.

Autisti často nehľadajú veľké množstvo povrchných vzťahov.

Hľadajú bezpečné vzťahy.

Také, v ktorých nemusia neustále premýšľať nad tým, či povedali správnu vetu alebo či ich druhý človek pochopil správne.

Až pri písaní knihy som si uvedomil, že som o tom vlastne písal.

Keď som pracoval na fantasy románe Úsvit Nového veku, dlho som si neuvedomoval, koľko zo seba do jednotlivých postáv vkladám.

Až neskôr som pochopil, že vzťah medzi Parisom z Hadej zátoky, známym aj ako lord Feron, syn Ferentilov, a jeho poradcom Kastorom je v mnohom obrazom toho, ako ja sám vnímam dôveru.

Paris žije dva životy.

Navonok ho ľudia poznajú ako lorda Ferona – človeka, ktorého hodnotia podľa jeho rozhodnutí, politických krokov a činov.

Existuje však aj druhá stránka jeho osobnosti.

Tá, ktorú nevidí takmer nikto.

Kastor patrí medzi výnimočných ľudí, ktorí poznajú obe.

Vie, že za navonok sebavedomým mužom stojí človek, ktorý nesie obrovskú zodpovednosť, premýšľa nad dôsledkami svojich rozhodnutí a robí aj nepopulárne kroky, pretože verí, že sú správne.

Práve preto ich vzťah nepovažujem len za priateľstvo.

Je to vzťah založený na hlbokej dôvere.

Na tom, že jeden človek pozná aj tú časť druhého, ktorú zvyšok sveta nevidí.

Myslím si, že veľa autistov hľadá presne toto.

Nemyslím si, že autisti nechcú kamarátov.

Skôr si myslím, že chcú ľudí, pri ktorých nemusia nosiť masku.

Ľudí, ktorí nebudú posudzovať každé slovo, nepochopia úprimnosť ako hrubosť a nebudú očakávať, že sa budú správať úplne rovnako ako všetci ostatní.

Niekoho, pri kom môžu byť jednoducho sami sebou.

A možno práve preto môže navonok pôsobiť, že sú samotári.

Nie preto, že by ľudí nepotrebovali.

Ale preto, že čakajú na priateľstvo, ktoré bude stáť za to.

Odkaz rodičom

Ak máte doma autistické dieťa, možno vás občas napadne otázka:

„Nájde si raz kamarátov?“

Verím, že áno.

Možno ich nebude mať desať.

Možno nebude patriť medzi najukecanejšie deti v triede.

Ale ak nájde človeka, pri ktorom sa bude cítiť bezpečne, môže vzniknúť priateľstvo, ktoré bude neuveriteľne pevné.

Niekedy totiž nejde o počet ľudí okolo nás.

Ide o to, či medzi nimi máme aspoň jedného, pri ktorom môžeme byť naozaj sami sebou.