V posledných dňoch sa u Zdravotne ťažko postihnutých rozpráva o pripravovanej novele zákona, ktorá odoberie časť príspevkov hendikepovaným. Osobne tento zákon považujem za diskriminačný a pre časť spoločnosti ekonomicky devastujúci. Pritom tento zákon je z dielne politickej strany, ktorá sa pýši svojou sociálnou politikou, čo považujem za absurdné. Pre lepšie pochopenie to budem ilustrovať na komunite, ktorá v súčasnosti činí 1% celkovej slovenskej populácie, čiže približne 55 000 ľudí. U nás, autistov.
Porucha autistického spektra (skrátene PAS) charakterizovaná kvalitatívnymi abnormálnosťami v oblasti sociálnej interakcie a komunikácie, ako aj obmedzeným, stereotypným, opakujúcim sa repertoárom záujmov a aktivít, pričom tieto abnormálnosti sú pervazívnymi (t. j. prenikavými) charakteristikami fungovania daného jedinca vo všetkých situáciách.
Porucha autistického spektra sa často vyskytuje v spojení s inými psychickými či fyzickými poruchami, napríklad epilepsiou, menálnou zaostalosťou atď. Porucha nie je vyliečiteľná a príčiny jej vzniku nie sú dodnes objasnené.
V princípe to znamená, že autista má výrazné obmedzené záujmy (v ktorých spravidla vyniká), v mojom prípade prioritne Izrael, Pokémoni a Tvorivé písanie, narušenú komunikáciu (autistické záchvaty, v priebehu ktorých sa postihnutý bije, kričí a nadáva, pričom tieto záchvaty môžu trvať i niekoľko desiatok minút), či obľúbené trasy, rituály a tradície, ktoré sa môžu neustále opakovať a ktorých dodržiavanie autista vyžaduje.
Práve spomínané záchvaty u nás, autistov, predstavujú najväčší problém. Spúšťačom môže byť prakticky čokoľvek od voňavky, cez obsadené miesto na zastávke, nechcene vypočutý telefonát až po narušenie osobného priestoru. Akonáhle sa spustí autistický záchvat, postihnutý má tendenciu nadávať, kričať, hádzať predmety či si ubližovať. V priebehu záchvatu si tak môže zničiť oblečenie či dokonca sebe a druhým ublížiť. Vďaka tomu majú rodiny s autistickým členom zvýšené náklady na ošatenie a príspevok predstavuje aspoň čiastočné odľahčenie už tak napätého rozpočtu, ktoré tieto rodiny majú.
Práve z vyššie uvedeného považujem už spomínaný zákon za diskriminačný. Vládna koalícia nereflektuje potreby občanov. Práve naopak. Snaží sa poškodiť občanov Slovenskej republiky práve u tých najzraniteľnejších. U hendikepovaných. Toto rozhodnutie v rámci konsolidácie verejných financií považujem za absurdné, pretože konsolidácia by nemala škodiť občanom.
Mala by naopak hľadať financie, ktoré sa následne vhodne využijú. V prvom rade šetrením v rámci verejného sektora, to znamená šetrením na verejných výdavkoch vrátane platov poslancov a štátnych zamestnancov, nákladov na energie či spravovaním nehnuteľností. Preto aj plat 7 000 euro poslancom Národnej rady považujem za zbytočné náklady, ktoré by sa dali okresať na 1,5 násobok priemernej mzdy v národnom hospodárstve, to znamená plat poslanca 2 280 euro, čo by rátalo i náklady spojené s výkonom práce.
Súčasnú vládu Róberta Fica s prihliadnutím na nedávne kauzy Rudolfa Huliaka a Andreja Danka považujem za dosť vulgárne a najslabších dehonestujúce. I keď niektoré kroky súčasnej vlády ako konsolidácia verejných financií môžu reálne pomôcť hospodárstvu Slovenskej republiky (nie som ekonóm, takže sa neviem objektívne vyjadriť a ani sa nechcem bližšie vyjadrovať k tejto téme), niektoré opatrenia v rámci konsolidácie považujem za rizikové či devastačné. V prípade samotnej konsolidácie však chybu nenesie len Fico a jeho vláda, ktorá si vyskladala obrázok z dielikov, ktoré mala, ale i Ódor a jeho vláda, ktorá nám zanechala tieto dieliky.
Opozícia na čele s Michalom Šimečkom, ktorá sa snaží hrať na hrdinov, nesie svoj diel viny. Aj preto, že sa nechala pohltiť zrušením Špeciálnej prokuratúry bez snahy o dôsledné informovanie verejnosti o alternatívach, ktoré vláda má, a následne naskočila na vlak tej časti kultúrnej spoločnosti, ktorá momentálne štrajkuje proti krokom Martiny Šimkovičovej. Z celého tohto marazmu, ktoré prioritne progresívci vykonávajú a reprezentujú sa ním prostredníctvom zneužívania protestov na svoju politickú kariéru a snahu o diskretizáciu Róberta Fica, prehliadajú omnoho dôležitejšie a pre slovenskú spoločnosť kľúčové problémy ako už spomínané príspevky, ktoré nám zdravotne postihnutým pomáhajú prežiť.
I keď všetci poslanci Národnej rady Slovenskej republiky nesú svoj diel viny, najväčšiu zodpovednosť nesie Róbert Fico, Peter Pelegrini a Andrej Danko, ktorí buď to sledujú vlastné záujmy, alebo si nevedia ustrážiť svojich poslancov a poslancov, ktorí s nimi prišli na ich spoločnej kandidátke. Preto aj poslancov žiadam, aby stiahli tento problematický zákon, ktorý nám, zdravotne postihnutým jedine ublíži (sic mi prekáža, že ma pripravia o príspevok 20 euro na ošatenie z titulu diagnózy PAS…) a mnohým z nás to jedine sťaží život (…vďaka predajom knihy Profesor budú tie škody v mojom prípade nižšie). Nie každý však má tie možnosti ako ja a nie každý autista vie s vami tak komunikovať ako ja.
Celá debata | RSS tejto debaty