Soňu Ferienčíkovú nepovažujem za umelkyňu, ktorej tvorba by ma osobne oslovila alebo s ktorou by som sa v umeleckých hodnotách stotožnil. Jej vystúpenia a projekty mi z môjho pohľadu nepripadajú príťažlivé a často sa mi zdajú hodnotovo problematické. Napriek tomu však rešpektujem právo každej umelkyne na slobodné vyjadrenie a nemyslím si, že by bolo správne znižovať ju na úroveň osobných urážok či nepravdivých obvinení, ako napríklad označovanie jej osoby za sfetovanú zlatokopku alebo niekoho, kto manipuluje s politikmi.
A presne toto je problém, ktorý sa objavuje v politickej rétorike Ľuboša Blahu — miesto vecnej kritiky umenia, ktorú by si mal každý umelecký prejav zaslúžiť, sa dostávame do sračiek osobných útokov a ideologických výlevov.
Kritika nie je urážka — a naopak
Umenie je vždy subjektívne. Niekto miluje experimentálny tanec, iný zas folkovú hudbu. Soňa Ferienčíková má svoju umeleckú cestu a áno, jej tvorba nie je pre každého. Ak sa mi to nepáči, pokojne to poviem, ale to neznamená, že môžem útočiť na jej osobný život alebo ju ponižovať pred celou verejnosťou.
Blahove útoky na Ferienčíkovú idú úplne mimo rámec korektnej kritiky. Nazvať ju „najdrahšou imitáciou zbíjačky v dejinách“ alebo ju obviňovať z „zneužívania politika“ je nielen neprofesionálne, ale aj nebezpečné. Takto sa buduje atmosféra nenávisti a strachu, ktorá ničí samotnú slobodu prejavu a tvorby.
Kultúra ako bojisko politickej vojny
Blaha a jeho spojenci neútočia len na Ferienčíkovú osobne, ale aj na celý koncept „progresívnej kultúry“. Tvrdia, že financovanie umeleckých projektov, ktoré sa dotýkajú napríklad LGBTQ+ tém alebo kritiky spoločnosti, je „škrtaním kultúry“ alebo naopak, že sú to „agresívni progresívci“, ktorí násilne presadzujú svoju agendu.
Táto rétorika však maskuje skutočnosť: ide o snahu kontrolovať, čo sa v kultúre smie prezentovať, a to podľa ideologických kritérií. To je klasická cesta ku cenzúre — najprv kritizovať, potom marginalizovať a nakoniec zakázať.
Čo to znamená pre nás všetkých?
Ak sa takáto rétorika rozšíri a legitimizuje, neohrozuje to len jednu tanečníčku či jeden umelecký projekt, ale celú spoločnosť. Sloboda umenia je základom demokracie a pluralizmu. Keď politici začnú osobne útočiť na umelcov, signalizujú, že chcú mať moc aj nad tým, čo sa smie povedať alebo ukázať na javisku či plátne.
To vedie k zúženiu kultúrneho priestoru, kde prevláda len jedna „správna“ ideológia, a všetko iné je označované za „nebezpečné“ alebo „nezdravé“. V tom prípade sme už veľmi ďaleko od slobody a veľmi blízko ku kontrole a cenzúre.
Záver
Kritika umenia je dôležitá a žiadna tvorba by nemala byť imúnna voči nej. Ale je rozdiel medzi konštruktívnou kritikou a osobným útokom. Ľuboš Blaha namiesto toho zvolil cestu dehonestácie a ideologického boja, ktorý škodí kultúre, slobode prejavu aj našej spoločnosti.
Takže, ak niečo nemáš rád na umení Soňe Ferienčíkovej, povedz to s rešpektom a faktami. Nemusíš ju milovať, ale tiež ju nemusíš urážať ako osobu alebo ju politicky zneužívať. Sloboda kultúry totiž nie je len o tom, čo sa ti páči, ale o tom, že aj to, čo sa ti nepáči, má právo byť počuté.
Tento pán evidentne nepochopil čo Blaha... ...
Soňa Ferienčiková nie je žiadna kultúra. Takže... ...
počúvaj priateľko, keby to smerobanda robila... ...
.......počúvaj,priateľko,keby to robila za... ...
...Blaha to povedal ako umelec - standupista! ... ...
Celá debata | RSS tejto debaty