Filip T. Holzer

Všimol som si zvláštny fenomén: čím menej má človek v sebe pokoja, tým hlasnejšie kričí. A čím menej má sebavedomia, tým častejšie potrebuje ponižovať iných. Akoby sa z verejného priestoru stalo koloseum, v ktorom víťazí ten, kto viac urazí, nie ten, kto lepšie rozmýšľa.

Niektorí verejní činitelia – či už Vladimír Bojničan, Jana Bittó Cigániková alebo Ľuboš Blaha – si z tykania, vulgarít a osočovania urobili svoj druh marketingu. Tvárou sa na ľud, ale v skutočnosti mu len podliezajú, dúfajúc, že ak budú pôsobiť „ľudsky“, zakryjú vlastnú prázdnotu. Je to trápne, smutné a – povedzme si úprimne – intelektuálne lenivé. Tykať všetkým, osočovať, kričať a hrať sa na „jedného z nás“ neznamená byť autentický, ale primitívny.

Slušnosť nie je slabosť. Je to sebakontrola. Vykanie nie je pýcha. Je to uznanie, že svet sa netočí len okolo mňa. A schopnosť povedať „prepáč“ alebo „prosím“ je niekedy väčším prejavom sily než tisíc statusov plných hnevu.

Ako autor a bloger sa nepretvarujem, že som bezchybný. Ale ak niekto vstúpi do priestoru, ktorý tvorím, očakávam základný prejav rešpektu – vykanie. Nielen preto, že je to spoločenské pravidlo, ale preto, že odmietam sa podieľať na degenerácii dialógu, v ktorej sa vytratilo slovo vážnosť.

Na sociálnych sieťach si niektorí tykajú, iní sa urážajú, a ďalší si myslia, že vulgarizmus je prejav úprimnosti. Nech sa páči. Ich sloboda. Ja však žijem podľa iného princípu: oko za oko – vykanie za vykanie. Ak mi niekto prejaví úctu, dostane ju späť. Ak sa rozhodne hovoriť ako hulvát, získa ticho.

Samozrejme v rámci diskusie, do ktorej sa nezapájam, ani nečakám, že si ľudia budú vykať. Očakávam, že mne budú vykať. Nie preto, že chcem. Nie preto, že to vyžadujem. Ale preto, že ja im vykám a očakám, že mi to oplatia rovnakou mincou.

Často počúvam, že „tykanie spája“. Omyl. Tykanie bez súhlasu je ako dotyk bez povolenia – vynútená blízkosť, ktorá nevychádza z rešpektu, ale z nepochopenia hraníc. A človek, ktorý nerozumie hraniciam, nikdy nebude rozumieť slobode. Taktiež počúvam, že tykanie na sociálnych sieťach je bežné. Áno, je, ale rovnako tak je bežné i posielanie erotického materiálu. Alebo že si vykanie treba zaslúžiť. To si v takom prípade nevážite vlastných rodičov?

Preto verím, že skutočná kultúra nezačína v parlamente ani na obrazovke, ale v tom, ako sa jeden človek rozpráva s druhým. V tóne hlasu, v spôsobe, akým sa pozerá, a v tom, či vie povedať „vy“. Lebo tam, kde sa stratí úcta, zanikne aj dôvod hovoriť. Tam, kde nie sme ochotní rešpektovať základné hranice a osobné voľby ako právo rozhodnúť sa o tom, kto mi môže tykať, sa stráca i sloboda.

A možno by niektorí naši „ľudoví“ politici potrebovali menej rozprávať a viac sa učiť – nie rétoriku, ale pokoru. Tá je totiž jediný jazyk, ktorému rozumie aj ten, kto už na slušnosť dávno zabudol. Je to jediný jazyk, ktorý spája a vytvára komunitu. Jediný jazyk, s ktorým sa dá bojovať proti neprávosti.