Filip T. Holzer

Posledné dni sa na sociálnych sieťach točia boje o kultúrne vojny, ktoré vraj začal Vatikán. Čítam ten článok Vladimíra Bojničana a mám z toho zmiešané pocity. Nie preto, že by som chcel zvaliť všetku vinu na cirkev (to nie, nie som fanúšik dogiem). Ale preto, že táto kultúrna vojna nie je len o ideológii. Je aj o peniazoch, o moci, a o tom, ako dokážeme v spoločnosti spolužiť napriek odlišnostiam.

1. Náboženstvo nie je tmárstvo. Tmárstvo je to, čo z neho robíme.

Je lacné hádzať do jedného vreca celú cirkev ako stredovekú tmársku inštitúciu, ktorá bráni pokroku. Ale pravda je omnoho komplikovanejšia. Kresťanstvo dalo Európe univerzity, nemocnice a myšlienku, že človek má hodnotu. Jasné, mnohé veci z minulosti treba kritizovať, opravovať a odmietať. Ale vyhodiť do koša celú tradíciu len preto, že sa nám zdá zastaraná, je hlúposť.

Nie je to len o tom, či ste veriaci alebo neveriaci – ide o úctu k ľudskému životu a k hodnote, ktorú v ňom vidíme. Bez nej budeme len strojmi na spotrebu a rozptyľovanie.

2. Sekularita bez pokory sa zvrhne na ideologickú aroganciu

Život v sekulárnom štáte znamená rešpektovať všetky presvedčenia. Ale niekedy vidím, ako tí, čo sa hlásia k sekularite, začínajú konať ako noví „dogmatici“ — nechcú počuť iný názor, zosmiešňujú vieru a označujú ju za tmárstvo. To nie je sloboda, to je ideologická diktatúra.

Práve preto, že nechceme cirkev v politike, ešte nemusíme chcieť vymazať kresťanskú kultúru z verejného priestoru. Ide o rovnováhu a pokoru. Ak niečo obhajujem, mal by som byť pripravený diskutovať a rešpektovať aj ten druhý pohľad.

3. Kultúrna vojna nie je o rozume vs. dogme, ale o význame človeka

Na jednej strane máme presvedčenie, že človek je obraz B_ha, a na druhej, že sme iba výsledok evolúcie a náhody. Kto má pravdu? Nevieme. A možno na to ani neprídeme. Ale to, čo rozhoduje, je, ako s tým žijeme. Či dokážeme v tom rozdiele nájsť spoločnú reč alebo sa navzájom zatracujeme.

4. Progresivizmus môže byť rovnako dogmatický ako cirkev

Nie je pravda, že iba cirkev môže byť zatvrdnutá a slepá. Niektorí liberáli dnes vytvárajú nové dogmy, ktoré nemožno spochybniť, lebo hneď ste „retrográdni“ alebo „neznášate slobodu“. Práve vtedy, keď nepočúvame iný názor, prestávame byť slobodní.

Záver:

Nie som fanúšik klerikalizmu – to nie. Ale ani nechcem, aby sa sekularizmus zmenil na novú dogmu. Chcem čistú odluku cirkvi od štátu, nie však odluku kultúrneho kresťanstva od národa.

Naša spoločnosť je pluralitná. V nej žije stará babka, ktorá chodí na omšu, trans študent, ktorý objavuje svoju identitu, skeptik, ktorý neverí ničomu, a mystik, čo hľadá zmysel v nepoznanom.

Chcem, aby mali všetci tieto hlasy svoje miesto. A nech nás spája nie slepá viera alebo dogma, ale pokorná vôľa žiť spolu v úcte a porozumení.

Lebo bez pokory je aj humanizmus len ďalším náboženstvom, a bez lásky je každá viera iba zvuk prázdnych slov.