Filip T. Holzer

Dnes, pri druhom výročí tragédie 7. októbra 2023, ktorá zmenila tvár Izraela a regiónu, sa kráti čas na romantiku. Ten deň — masový útok, stovky mŕtvych a stovky únosov — rozhodol o tom, že štát, ktorý raz zažil rozmernú katastrofu, nebude bezmocný. Spomíname obete a rukojemníkov; zároveň si pripomíname, že pamäť na to, čo sa stalo, formuje každé rozhodnutie o bezpečnosti. (The Guardian)

Mossad nie je mýtus, je to inštitúcia utkaná z histórie — od hľadania nacistických zločincov po operácie, ktoré mali zneutralizovať hrozby mimo izraelské hranice. Únos Adolfa Eichmanna v roku 1960 bol len jedným z momentov, ktoré ukázali, že izraelské tajné služby dokážu ísť za spravodlivosťou tam, kde ju medzinárodné mechanizmy nedokázali vynútiť. Táto história je súčasťou kolektívnej logiky prežitia. (wwv.yadvashem.org)

Fráza „Máme Mossad a nebojíme sa ho použiť“ (ako provokatívny titulok) nie je chladnokrvné vyzývanie k násiliu — je to výrok o odstrašení: štát hovorí, že nikdy nezabudne a že za bezpečnosť svojich občanov zaplatí cenu, ak to bude treba. To však neznamená, že nemôžeme alebo nesmieme viesť morickú debatu o hraniciach obrany, proporcionalite a civilných obetiach. Uplynulé dva roky priniesli obrovské ľudské utrpenie na oboch stranách a spochybnili limity každej strategickej kalkulácie. (AP News)

Ako novinársky a morálny postoj — nie ako aplauz — navrhujem jednoduché východisko: uznať právo štátu brániť sa a súčasne požadovať transparentnosť, presnosť a zodpovednosť. Ak má byť odplata nástrojom odstrašenia, musí byť sprevádzaná kontrolou, aby sa nezmenila na kolektívny trest. Inak sa zo správcov bezpečia staneme opäť správcami bolesti.

Dve veci si treba odniesť z tohto výročia: pamäť, ktorá robí štát opatrným a odhodlaným — a zodpovednosť, ktorá mu bráni prekročiť hranice ľudskosti. To je ten jemný, brutálny paradox: byť pripravený konať rázne a zároveň si stáť za tým, že konanie musí zostať pod dohľadom dejín, práva a svedomia.