Filip T. Holzer

Po tom, čo sme si objasnili, že pozitívna diskriminácia nie je prejavom súcitu, ale ideologickým inžinierstvom, treba spraviť ďalší krok – vysvetliť, čo znamená skutočná rovnosť šancí. Pretože odmietnuť umelé kvóty ešte neznamená, že máme ignorovať bariéry, ktoré niektorým ľuďom bránia naplno rozvinúť svoj potenciál.

Spravodlivosť totiž nie je o tom, že všetci dobehneme do cieľa v rovnakom čase. Spravodlivosť je o tom, že všetci máme rovnaký štart – rovnaké podmienky, rovnaký prístup a rovnakú dôstojnosť.

⚖️ Rovnosť šancí ≠ rovnosť výsledkov

Rovnosť šancí neznamená, že všetci budú mať rovnaký život. Znamená, že nikto nesmie byť vopred vylúčený z hry. Ak niekto neuspela preto, že je lenivý alebo neschopný, je to výsledok osobnej zodpovednosti. Ale ak niekto neuspeje preto, že systém mu nedáva šancu – napríklad kvôli hendikepu, pôvodu alebo sociálnym prekážkam – potom je problém v systéme, nie v človeku.

Rovnosť šancí teda nie je „pozitívna diskriminácia“. Je to odstránenie zbytočných prekážok, ktoré bránia férovému súťaženiu.

♿ Hendikep nie je neschopnosť

Zoberme si konkrétny príklad: autistov. Mnohí z nás túžia pracovať, byť užitoční, tvoriť, rozvíjať svoje talenty – no spoločnosť nás často vopred „odpisuje“. Nie preto, že by sme nedokázali prispieť, ale preto, že pracovné prostredie, spôsob komunikácie či postoj zamestnávateľov nám to často znemožňujú.

Autisti nebývajú neschopní – bývajú zle pochopení. Ak firma prispôsobí prostredie tak, aby bolo menej hlučné, umožní flexibilný režim práce, zrozumiteľnejšie pokyny alebo rešpektuje potrebu ticha a rutiny, nejde o zvýhodnenie, ale o vyrovnanie podmienok.

To je presne to, čo znamená rovnosť šancí – dať každému férovú možnosť uplatniť sa podľa svojich silných stránok. Nie je potrebné nás, autistov „integrovať“ silou. Stačí prestať nám stavať prekážky, ktoré tam vôbec nemusia byť

💡 Systémová spravodlivosť namiesto ideologickej rovnosti

Rovnosť šancí je praktický a realistický koncept – nesnaží sa nivelizovať ľudí, ale odstrániť bariéry, ktoré im bránia ukázať, čo v nich je. Je to spravodlivosť, ktorá rešpektuje rôznorodosť bez toho, aby ju politizovala.

• Ak má nevidiaci prístup k technológiám, ktoré mu umožnia pracovať, je to rovnosť šancí.
• Ak má človek na vozíku možnosť pohybovať sa po meste, je to rovnosť šancí.
• Ak má autista pracovné prostredie, ktoré rešpektuje jeho senzorické potreby, je to rovnosť šancí.

Ani v jednom prípade nejde o kvóty, ale o zrovnoprávnenie podmienok.
Nie identita, ale potenciál sa stáva hlavným kritériom.

🧭 Zodpovednosť ako druhá polovica rovnosti

Rovnosť šancí musí byť vyvážená zodpovednosťou. Ak spoločnosť niekomu odstráni bariéry, očakáva, že dotyčný urobí maximum v rámci svojich možností. Pomoc bez zodpovednosti vedie k závislosti. Zodpovednosť bez pomoci vedie k vylúčeniu.

Skutočná spravodlivosť stojí medzi nimi – v bode, kde rešpekt a úsilie vytvárajú dôstojnosť.

🕊️ Záver: Rovnosť, ktorá dáva zmysel

Rovnosť šancí nie je o nivelizácii. Je o dôvere – v rozum, v charakter a v to, že každý človek má hodnotu, ktorú stojí za to odhaliť. Hendikep, pôvod či iné okolnosti nemajú byť dôvodom na ľútosť, ale na férovosť.

Spoločnosť, ktorá dokáže vyrovnať štartovaciu čiaru, nepotrebuje pozitívnu diskrimináciu. Stačí, že nikomu nebráni bežať.

To nie je utópia. To je minimum, ktoré si civilizácia dlhuje sama sebe.