Filip T. Holzer

Pokiaľ chceme hodnotiť zodpovednosť krajiny za smrť civilistov vo vojne, vždy ako prvé musíme hodnotiť, kto a prečo začal vojnu.

Toto nie je cynizmus ani relativizovanie utrpenia. Je to základná analytická disciplína. Každý ozbrojený konflikt má svojho iniciátora, svoje ciele a svoju stratégiu. A až v tomto rámci je možné férovo posudzovať následky – vrátane tragických civilných obetí. V prípade aktuálnej vojny medzi Izraelom a Hamasom je tento krok obzvlášť dôležitý, pretože bez neho sa diskusia mení na čisto emocionálnu skratku.

I. Začiatok vojny: 7. október 2023 ako zlomový bod

Aktuálna vojna nezačala „eskaláciou napätia“ ani „dlhodobým konfliktom“. Začala konkrétnym, plánovaným a masovým ozbrojeným útokom Hamasu na územie Izraela 7. októbra 2023.

Počas tohto útoku:

• boli cielene napadnuté civilné komunity,
• bolo zavraždených približne 1 200 ľudí, prevažne civilistov,
• viac než 200 osôb bolo unesených ako rukojemníci.

Tento útok nebol obranný, nebol reakčný a nebol náhodný. Išlo o iniciáciu novej fázy vojny, za ktorú nesie zodpovednosť Hamas ako ozbrojený aktér, nie Izrael ako napadnutý štát.

II. Vojenské možnosti: asymetria nie je ospravedlnením

Izrael

Izrael disponuje:

• regulárnou armádou (IDF),
• moderným letectvom, spravodajstvom a protivzdušnou obranou,
• jasnou štátnou hierarchiou velenia a zodpovednosti.

Je to štát schopný viesť konvenčné vojenské operácie a zároveň povinný chrániť vlastné obyvateľstvo.

Hamas

Hamas:

• nie je štát, ale ideologicko-vojenská organizácia,
• funguje ako hybrid medzi teroristickou a partizánskou silou,
• vedie asymetrickú vojnu z civilného prostredia,
• disponuje tunelovou infraštruktúrou, raketami krátkeho doletu a ozbrojenými bunkami.

Rozdiel v sile je reálny. Rozdiel v zodpovednosti za začatie vojny však nie. Slabší aktér nie je automaticky morálne oprávnený začať vojnu, ktorú sám nedokáže viesť bez masívneho ohrozenia vlastného civilného obyvateľstva.

III. Ciele Hamasu: čo hovoria jeho vlastné dokumenty

Ak chceme pochopiť, prečo k vojne došlo, musíme prestať interpretovať Hamas podľa našich predstáv a začať ho čítať podľa jeho vlastných textov.

Charta Hamasu (1988)

Pôvodná charta otvorene hovorí o:

• zničení Izraela,
• náboženskom konflikte,
• ozbrojenom džiháde ako jedinej ceste.

Politický dokument z roku 2017

Často prezentovaný ako „umiernenejší“, no pri bližšom čítaní:

• stále odmieta trvalé uznanie Izraela,
• hovorí o „oslobodení celej Palestíny“,
• legitimizuje ozbrojený boj ako základný nástroj.

Zmena jazyka nie je zmenou cieľa. Hamas dlhodobo neusiluje o kompromisné riešenie, ale o strategické vyčerpanie a delegitimizáciu Izraela, pričom civilné obete – vlastné aj cudzie – sú súčasťou kalkulu.

IV. Civilisti ako súčasť stratégie

Jedným z kľúčových, no často ignorovaných faktov je spôsob, akým Hamas vedie vojnu:

• vojenské sklady, veliteľské centrá a odpaľovacie zariadenia sú umiestňované v civilných oblastiach,
• tunely vedú pod nemocnicami, školami a obytnými domami,
• bojovníci splývajú s civilným obyvateľstvom.

Týmto Hamas:

1. zvyšuje riziko civilných obetí,
2. sťažuje rozlišovanie medzi civilnými a vojenskými cieľmi,
3. vytvára mediálny tlak na Izrael,
4. prenáša časť zodpovednosti za následky vlastných rozhodnutí na protivníka.

To nie je vedľajší efekt. Je to vedomá vojenská stratégia.

V. Kto teda nesie zodpovednosť za civilné obete?

• Hamas nesie primárnu zodpovednosť za začatie vojny a za to, že ju vedie spôsobom, ktorý maximalizuje riziko civilných strát.
• Izrael nesie zodpovednosť za spôsob vedenia svojej vojenskej reakcie, no nie za samotnú existenciu konfliktu.
• Nie všetky obete evidované ako „civilné“ sú nevyhnutne neozbrojenými civilistami – v prostredí, kde sa bojovníci neodlišujú a kde sa na útokoch podieľali aj civilné osoby, je presná kategorizácia mimoriadne problematická.

To neznamená popieranie utrpenia. Znamená to odmietnutie falošnej symetrie.

Záver

Ak chceme viesť serióznu debatu o civilných obetiach, musíme prestať preskakovať prvú kapitolu príbehu. Vojna v Gaze nezačala izraelským bombardovaním, ale masovým útokom Hamasu, ktorého ciele, dokumenty a stratégia dlhodobo smerujú k pokračovaniu konfliktu, nie k jeho riešeniu.

Bez pomenovania tejto reality sa každá diskusia o zodpovednosti mení na propagandu.