Filip T. Holzer

Jedna z najväčších civilizačných lží dneška znie nevinne: vážime si ľudí, ktorí zdieľajú naše hodnoty. Znie to rozumne, moderne, dokonca morálne. A pritom je to presne ten druh vety, ktorý historicky predchádzal pádom ríš, rozkladom spoločností a tým zvláštnym momentom, keď sa z „my, slušní“ stalo „my, čo máme právo“.

Problém totiž nie je v hodnotách. Problém je v tom, že sme z nich urobili vstupenku k ľudskej dôstojnosti.

Ak si človeka vážime len preto, že rozmýšľa podobne ako my, neuctievame hodnoty. Uctievame vlastné ego. Hodnoty sú potom len dekorácia — morálny merch, ktorý si obliekame, keď chceme vyzerať lepšie než ostatní. A keď sa niekto neoblečie rovnako? Smola. Dôstojnosť dnes nie je univerzálna. Je podmienená súhlasom.

Toto nie je etika. Toto je kmeňový inštinkt v HD rozlíšení.

Dôstojnosť nie je odmena

Dôstojné zaobchádzanie nie je bonus za správne názory. Nie je to vernostný program: nazbieraj päť správnych postojov a šiesty rešpekt máš zdarma. Je to základná jednotka spolužitia. Bez ohľadu na to, či s niekým súhlasíme, či nám je sympatický, či nás irituje, alebo či by sme s ním dobrovoľne strávili viac než tri minúty.

Lenže my sme si zvykli hodnotiť ľudí rýchlo. Podľa jedného statusu. Jednej vety. Jedného nesprávneho dôrazu. A ak neprejdú hodnotovým skenerom, prestávajú byť „partnerom v diskusii“ a stávajú sa objektom. Terčom. Materiálom.

A v tej chvíli sa deje niečo zaujímavé: jazyk sa uvoľní. Zrazu je dovolené hovoriť veci, ktoré by sme si do očí nikdy nedovolili. Zrazu sa rešpekt považuje za slabosť a hrubosť za úprimnosť. A ten, kto by si dovolil pripomenúť elementárnu slušnosť, je označený za precitliveného, elitárskeho alebo — klasika — „odtrhnutého od reality“.

Nie. Len odmieta mentálny bordel ako normu.

Spoločnosť, ktorá si vyberá, kto je hodný úcty

Spoločnosť, ktorá viaže dôstojnosť na hodnotovú zhodu, je spoločnosť v rozpade. Nie preto, že by mala zlé hodnoty, ale preto, že ich aplikuje selektívne. A selektívna morálka je vždy len predstupeň otvoreného cynizmu.

Dnes sú „nehodní“ tí, čo majú iný názor. Zajtra to môžu byť tí, čo majú zlý pôvod, zlý jazyk, zlý vek, zlý tón. Kritériá sa menia. Mechanizmus zostáva.

A potom sa všetci čudujú, prečo verejný priestor pripomína digitálnu krčmu tesne pred záverečnou. Prečo sa diskusia zmenila na súboj ega. Prečo sa každý cíti oprávnený vstupovať do cudzieho priestoru s familiárnosťou, ktorá by v reálnom svete skončila prinajmenšom nepríjemným tichom.

Ale veď je to len internet, však?

Nie. Je to tréning bez následkov. A čo sa trénuje, to sa raz použije.

Hodnoty bez dôstojnosti sú len póza

Ak chceme prežiť ako spoločnosť, musíme si konečne priznať nepríjemnú pravdu: rešpektovať človeka neznamená súhlasiť s ním. Znamená to uznať, že jeho ľudskosť nie je predmetom hlasovania ani komentárovej ankety.

Ak toto nepochopíme, čaká nás presne to, čo si kolektívne zaslúžime: svet, kde má každý plné ústa hodnôt, ale nikto už nevie, čo je to elementárna úcta. Svet, kde sa morálka meria hlasitosťou a dôstojnosť je luxus pre „našich“.

A to nie je budúcnosť.
To je pomalý, samospravodlivý zánik — s pocitom morálnej nadradenosti ako poslednou útechou.

Ironické? Áno.
Prekvapivé? Vôbec nie.