Filip T. Holzer

V slovenskej verejnej debate existuje typ historika, ktorý nepopiera fakty – ale systematicky ich ohýba tak, aby stratili svoju morálnu váhu. Anton Hrnko patrí medzi najvýraznejších predstaviteľov tohto prístupu.

Jeho text o Jozef Tiso a fotografii z roku 1942 nie je nevinnou úvahou o dejinách. Je to ukážka toho, ako sa dá zodpovednosť rozpustiť v interpretácii.

Fotografia ako únik od reality

Hrnko venuje značnú časť textu analýze gesta:

„pri blahovoľnom výklade postoja prezidenta J. Tisa by sa dalo povedať, že nehajluje…“

Tento typ argumentu je symptomatický. Nejde o to, čo režim robil, ale o to, ako by sme mohli interpretovať jeden moment tak, aby pôsobil menej kompromitujúco.

Zásadný problém:
v čase vzniku fotografie už prebiehali deportácie slovenských Židov. Diskusia o tom, či gesto „pripomína mávanie z vlaku“, preto nepôsobí ako historická analýza, ale ako odvádzanie pozornosti od reality režimu.

Whataboutism ako obranný mechanizmus

Kľúčový moment textu je presun pozornosti:

„pri vystretej a napnutej pravici guvernéra SNB nemožno pochybovať, čo v skutočnosti robí“

Tu Hrnko robí klasický obrat:

• namiesto zodpovednosti Tisa poukazuje na niekoho iného,
• vytvára dojem, že „všetci boli rovnakí“.

Tento prístup má jasný efekt:
rozptýliť vinu tak, aby prestala byť konkrétna.

Minimalizácia zodpovednosti

Najproblematickejšia časť prichádza pri deportáciách:

„príprava a realizovanie tohto obludného činu sa mu dokázať nepodarilo“

Táto veta je ukážkovým príkladom relativizácie.

Nie preto, že by explicitne popierala zločin – ale preto, že:

• redukuje systémový problém na otázku priameho dôkazu,
• ignoruje politickú zodpovednosť hlavy štátu.

V historickom kontexte Holokaust takýto prístup znamená jediné:
oddeliť rozhodovanie od následkov a tým oslabiť morálny súd.

Normalizácia kolaborácie

Hrnko otvorene píše:

„Treba byť so všetkými mocnými zadobre.“

Táto veta nie je opis – je to hodnotové stanovisko.
Naznačuje, že prispôsobenie sa režimu bolo prirodzené, možno dokonca rozumné.

Lenže práve v tomto bode sa historická analýza mení na niečo iné:
👉 na ospravedlňovanie správania, ktoré umožnilo fungovanie represívneho režimu.

Falošná komplexnosť

Záver textu pôsobí zmierlivo:

„Dejiny netvoria len idealizovaní hrdinovia a podliaci.“

To je pravda. Problém je, ako sa používa.

V Hrnkovom podaní táto veta neslúži na prehĺbenie pochopenia, ale na:

• rozmazanie hraníc medzi vinníkmi a obeťami,
• oslabenie morálneho hodnotenia.

Výsledkom je „komplexnosť“, ktorá paradoxne vedie k jednoduchému záveru:
nikto vlastne nie je jednoznačne zodpovedný.

Historik alebo advokát minulosti?

Text Antona Hrnka ukazuje model, v ktorom historik:

• nepopiera fakty,
• ale systematicky ich interpretuje tak, aby zmiernili vinu režimu.

Nie je to otvorená obhajoba klérofašizmu.
Je to niečo subtílnejšie – a práve preto nebezpečnejšie:

👉 postupné posúvanie hranice toho, čo sme ochotní považovať za ospravedlniteľné.

A v momente, keď sa z deportácií stane len „sporná interpretácia výroku“ a z kolaborácie „nutnosť malého národa“, história prestáva byť varovaním.

Stáva sa alibi. A tieto alibi robia z Antona Hrnku neonacistu, ktorý sa skrýva za obhajobu kolaborácie s nacistami.