Filip T. Holzer

Antisemitizmus je tak starý, ako judaizmus samotný. Ide hlavne o rasový a náboženský antisemitizmus. Zmienky o nenávisť k Židom na základe rasy dokážeme nájsť i v samom Tanachu – židovskej Biblii (kniha Numeri, kapitola 23, verš 13), kedy jeden z nepriateľov Izraelského národa chcel po svojom čarodejníkovi, aby preklial jeho nepriateľov. Samotná zmienka v Tóre, pre nás známej tiež ako Päť kníh Mojžišových, jasne hovorí jednu vec. Samotní starovekí Židia si uvedomovali nenávisť okolitých národov smerujúcich k nim.

O antisemitizme a jeho historickom pôvode už vzniklo niekoľko článkov (Odporúčam článok Jána Čapa- Večná nenávisť: Korene antisemitizmu siahajú až do staroveku, jeho dôvody neboli iba náboženské). V nich sa spomína pôvod antisemitizmu ako nenávisti a aj jeho rôzne podoby, ktoré dnes poznáme vrátane tzv kritiky politických krokov predstaviteľov Knesetu. Práve za túto kritiku sa skrývajú antisemiti (politicky angažovaním antisemitom je aj Vladimír Olej zo strany Progresívne Slovensko, autor článku Takzvanou podporou Izraela v skutočnosti podporujete fašistický režim), ktorí svoju nenávisť skrývajú za kritiku politiky nevidiac nenávisť a polarizáciu, ktoré šíria svojou demagógiou.

Práve preto a aj vďaka nápadu jedného z komentujúcich (týmto sa chcem poďakovať čitateľovi mishkin, ktorý ma inšpiroval k napísaniu úvahy) som sa zamyslel nad psychologickými aspektami nenávisti k Židom. Keďže sa psychológii venujem už od svojich trinástich a samotnú psychológiu ovládam ako súčasť pedagogického vzdelania (ide hlavne o psychologické aspekty a vývoj u detí a mládeže), uvažoval som nad psychologickými aspektami antisemitizmu. Keďže nie som odborník s dlhoročnou praxou a štúdiami na tému nenávisti a xenofóbie, pôjde skôr o vysvetlenie psychológa – amatéra.

Prvý problém vidím v závisti. Mnoho Židov je na významných postoch či s určitou povesťou. Vidíme ich ako politikov(Vladimír Zelenský), podnikateľov a finančníkov(rodina Rothschildovcov, George Soros), vedcov (Albert Einstein) či hercov (Adam Sandler, Daniel Radcliffe). Závisť sa týka priamo financií, povesti či pozície, ktorými títo ľudia ovplývajú. Veď kto z nás by nechcel zdediť niekoľkomiliardový majetok?

Vďaka závisti, ktorú cítime k určitému človeku či skupine ľudí, zvykneme totičného ohovárať. Po výmysly o tom, ako investuje svoj čas do niečoho amorálneho, neetického či detinského, nejdeme ďaleko.

Stačí, aby dospelý muž chodil hrávať Trading card game, kam chodia i maloletí, a je to pre nás motiváciou k tomu, aby sme o ňom hovorili ako o pedofilovi a pritom si odmietame priznať jednoduchú pravdu. Nezáleží mu na veku, ale na povahe ľudí, s ktorými sa rozpráva. To, čo mu v skutočnosti závidíme, je prístup k ľudom, ktorého nie sme schopní.

Na predošlý príklad sa viaže i ďalší problém. Ním je nepochopenie či neochota pochopiť i tak triviálne veci akým je už naznačený prístup k ľudom bez rozdielu veku, pohlavia, sexuálnej orientácie, náboženského a politického presvedčenia.

Nenávisť na základe nepochopenia či neochoty pochopiť niektoré veci nám zastiera oči. Nám bráni v tom, aby sme na sebe pracovali. Podporuje nás v tom, aby sme tú či onu skupinu nenávideli. Dobrým príkladom môže byť vyššie spomínaný článok pána Oleja o podpore Izraela ako fašistickej krajiny či útoky Jany Bittó Cigánikovej na adresu kresťanov. V oboch prípadoch ide o základné nepochopenie prístupu kresťanov k politickým, teologickým a kultúrno-etickým otázkam.

Vezmite si jednoduchý príklad. Mnohí evanjelikálni kresťania považujú Židov za B_hom vyvolený národ, ktorý musí zohrať svoju roľu na konci časov – obnoviť Izrael a vybudovať tretí chrám, pričom, keď bude v bezpečí (niektorí doslova uvádzajú, že sa nebudú zamykať/zatvárať dvere), sa zhromaždí obrovská armáda, ktorá bude ako zázrakom zničená.

Práve spomínaný príklad sa nedá mnohými logicky nedá vysvetliť a tým pádom je pre nich nepochopiteľný. Je to zároveň i motív k tomu, aby sme o evanjelikálnych kresťanoch, ktorí podporujú Izrael, hovorili ako o podporovateľoch fašizmu(ja sám som hrdým sionistom a podporujem právo Izraela na obranu), pretože je pre nás jednoduchšie nehľadať dôvody podpory Izraela evanjelikálnymi kresťanmi.

Ďalší dôvod vidí v strachu. V strachu, ktorí sa šíri naprieč internetom. Netvrdím, že sa nesmieme báť. Strach je predsa len prirodzenou súčasťou nás, ľudí. Osobne si však myslím, že by sme nemali využívať strach na šírenie nenávisti. Práve ten strach, ktorý šírime, je najviac viditeľný pri homosexuáloch a židoch.

Pri homosexuáloch, pretože drvivá väčšina nepozná žiadneho vyoutovaného homosexuála, o ktorom by mohol pokojne povedať „On je slušný človek.“ (ja sám poznám slušných homosexuálov, ktorých si vážim), alebo aj poznáme, ale vďaka skúsenosti s jedným vulgárnym, nadržaným alebo agresívnym (na pár takých som narazil) ich odsúdime, pretože sa obávame toho, že všetci sú takí.

A prečo pri Židoch je najvýraznejší? Stačí sa pozrieť na konflikt na Blízkom východe. Dosť často sa mnohí antisemiti skrývajú za vyhlásenia teroristickej organizácie Hamas, ktorá medzi Palestínčanmi šíri strach ako vlnu za vlnou. Ktorá zneužíva civilistov ako ľudské štíty a tým vyvoláva strach v očiach nevzdelaných, ktorí sú so svojimi argumentami dosť často na výsmech.

Preto vás chcem vyzvať, aby ste konali bez strachu, závisti a nepochopenia, pretože jedine tak budete silní a schopní potlačiť či dokonca poraziť nenávisť, ktorá sa šíri ako had v Rajskej záhrade, ktorý ponúkol Eve ovocie poznania dobrého a zlého. Jedine tak porazíte klamstvo, ktoré nám ten had hovorí.