Filip T. Holzer

História Blízkeho východu si za posledných zhruba sto rokov prešla búrlivými geopolitickými a vojenskými obdobiami. Dnes je však Izrael obviňovaný z útlaku, kolonializmu a genocídy, pričom mnohým obhajcom Palestíny chýba i základná znalosť základných historických faktov.

Moderná história Blízkeho východu sa začína v období Prvej svetovej vojny. Osmanská ríša sa v tomto období postavila na stranu Nemecka a Rakúsko-Uhorska. Počas tejto vojny sa snažila nielen vojensky, ale i politicky pomôcť svojim spojencom. Vďaka rôznym okolnostiam a porážke Nemecka a Rakúsko-Uhorska sa i Osmanská Ríša stala súčasťou porazených krajín.

V roku 1918 sa Osmanská ríša rozpadla na niekoľko území, ktoré pripadli víťazným mocnostiam. Medzi ne patrí i územie súčasného Izraela, Gazy, Samárie a Judska (posledné dva regióny sú známe tiež ako Západný breh), ktoré boli po istý čas evidované ako Britský mandát Palestína. Začala sa éra mandátov, počas ktorých sa budovala infraštruktúra, určovali hranice a podpisovali zmluvy, ktoré neskôr umožnili vznik viacerých štátov, medzi ktorými mala byť aj Palestína.

So zostupom nacizmu v Európe začalo čoraz viac Židov emigrovať na Blízky východ. Vykupovali pozemky od bohatých Arabov, ktorí často žili v Egypte, dnešnom Libanone či Saudskej Arábii. Tie pozemky, na ktorých pracovali na zmluvy palestínski Arabi a ktorým už spomínané pozemky nepatrili. Emigračná vlna Židov sa zastavila s nemeckými vyhlacovacími a arizačnými programami, ktoré sa vykonávali so spojencami Nacistického Nemecka. Práve tieto vlny emigrácie Židov, ktorí utekali pred hrôzami holokaustu, podnietili Arabské povstanie v Palestíne.

Paradoxom tohto povstania bola práve emigračná vlna, ktorá vyvolávala obavy z horšenia ekonomického a majetkového postavenia Arabov, čo sa pretavilo do náboženského antisemitizmu. Briti ako odpoveď na toto povstanie zriadili Pomocnú židovskú políciu, ktorá mala potlačiť výtržnosti. Ako súčasť povstania vzniká Biela kniha známa medzi Židmi ako Čierna kniha. V rámci politiky, ktorá nadväzovala na tento dokument, boli obmedzené práva Židov na výkup pozemkov a emigráciu do Palestíny.

V rokoch 1945-1947 sa konflikt medzi Britmi a Židmi vyostril. Po sérii teroristických útokov na Britské vojenské sily sa v roku 1947 Angličania vzdali svojho mandátu. Podmienkou mal byť vznik dvojštátia – Izrael a Palestína, pričom Jeruzalem mal byť pod plnou kontrolou OSN. Židia súhlasili. Odpoveďou Palestínčanov však nebol súhlas, ale otvorené vyhlásenie vojny. Vojny o nezávislosť Izraela.

Izrael sa stáva napadnutou krajinou, ktorá ako jediná ešte nebola ani vyhlásená. Za výdatnej pomoci USA, ZSSR a ich spojencov Izrael víťazí a získava územia nad rámec Uznesenia Organizácie spojených národov. Táto porážka arabského sveta sa raz a navždy zapísala do histórie ako Nagba – totálna porážka vojensky, ekonomicky a politicky omnoho väčšieho a silnejšieho spoločenstva krajín.

Vďaka Vojne o nezávislosť a prudkom náraste antisemitizmu v arabskom svete do Izraela prichádza ďalšia vlna imigrantov. Okrem obrovského nárastu Židov v Izraeli prichádzajú i finančné injekcie, ktoré pomáhajú Izraelu ustáť nárast imigrantov. A ktoré výrazným spôsobom pomáhajú ekonomike.

V roku 1956 vzniká Suezká kríza, ozbrojený konflikt vyvolaný Egyptom. Izrael po prvý krát obsadzuje Rafah a celú Gazu. Gaza sa tak stala predmetom rokovania, v priebehu ktorého sa vrátila Egyptu výmenou za využívanie Tiránskej úžiny a mieru. Egypt súhlasil a na jedenásť rokov nastal mier medzi oboma krajinami.

V roku 1967 dochádza k ďalšiemu konfliktu známemu ako Šesťdňová vojna. Išlo hlavne o preventívne útoky na vojenské ciele a s úmyslom vytvoriť z Golanských výšin náraznikovú zónu, ktorá by chránila izraelské civilné obyvateľstvo. Izrael tieto ciele splnil. Išlo o prvý a jediný vojenský úder iniciovaný Izraelom.

Ešte v tom istom roku dochádza k ďalšej väčšej vojne známej ako opotrebovacia vojna. K tejto vojne sa po prvý krát pridáva aj Zväz sovietskych socialistických republik, ktorý posiela jednu svoju rotu. Táto opotrebovacia vojna si vyžiadala tisíce mŕtvych na oboch stranách. Izrael sa ešte počas vojny snaží dohodnúť s Egyptom na vzniku Palestíny a návratu vysťahovaných Arabov na svoje územia. OOP, ktoré vzniklo v roku 1964, odmieta a ako odôvodnenie uvádza, že odmietajú žiť vedľa Židov. Nakoniec Izrael ukončuje vojnu razatnými krokmi a až s úmrtím Egyptského prezidenta Násira na infarkt sa končí vojna.

V roku 1973 dochádza k Jomkimpurskej vojne. Táto vojna začala v deň, kedy Izrael bol vojensky najzraniteľnejší – na sviatok Jom Kipur – Deň zmierenia. Izrael v prvých dňoch vojny utrpel výrazné straty. Nakoniec prešiel do ofenzívy a získal Sinajský polostrov. Ten sa neskôr vrátil Egyptu výmenou za trvalý mier. Egypt však odmietol Gazu a ponechal ju vlastnému osudu.

Palestína oficiálne vyhlasuje svoj vznik až v roku 1988. Izrael reaguje diplomatickou misiou a už v roku 1993 je na stole Dohoda z Osla, ktorá uznáva požiadavky Palestínčanov na svoj štát a ustanovuje podmienky vzniku vrátane stiahnutia izraelských armád z palestínskych území. K stiahnutiu armády došlo len čiastočne. IDF mali pomôcť palestínskej vláde udržiavať poroadok do doby, kým nevznikne palestínska armáda a bezpečnostné služby.

V roku 2005 sa Izrael oficiálne sťahuje z Gazy, ktorý následne plne ovládne Hamas. Vďaka veľkej finančnej pomoci západu Hamas prosperuje a vyrába zbrane. Spolu s ním útočia na Izrael i ďalšie organizácie ako Hizballáh, Islamský štát či Taliban, ktoré sú dosť často vyzbrojované diktátorskými režimami.