Filip T. Holzer

V súčasných politických debatách sa čoraz častejšie stretávame s javom, ktorý by sa dal nazvať ideologickou automatizáciou identity. Logika je jednoduchá: ak patríte do určitej identity alebo menšiny, očakáva sa, že budete zastávať aj určitý balík politických postojov. Ak ho nezastávate, niečo je vraj „zle“.

Lenže práve tu vzniká zaujímavý paradox.

Keď identita diktuje politiku

Predstavme si jednoduchú situáciu. Človek povie, že ho priťahujú určité typy osobností bez ohľadu na pohlavie alebo rod. V modernom slovníku by sa taký človek často zaradil do širokého spektra LGBTI+ identity.

A tým sa spustí predvídateľný mechanizmus očakávaní.

Podľa určitej verzie súčasného progresívneho diskurzu by mal takýto človek automaticky patriť do širšej koalície „utláčaných skupín“. Táto koalícia má svoje politické preferencie, geopolitické sympatie a ideologické nepriateľstvá.

V praxi to často znamená, že má sympatizovať s každým aktérom, ktorý je definovaný ako protivník Západu alebo Izraela – bez ohľadu na to, aké hodnoty tieto režimy skutočne zastávajú.

A tu sa začína paradox.

Paradox geopolitickej solidarity

Ak by som prijal túto logiku úplne dôsledne, mal by som ako človek s „genderovo slepou“ sexualitou stáť na strane režimov alebo hnutí, ktoré sa prezentujú ako odporcovia západného liberalizmu.

To by však znamenalo ignorovať jednu nepríjemnú realitu:

v mnohých z týchto spoločností je homosexuálne správanie trestané väzením, násilím alebo dokonca smrťou.

Paradox je teda zjavný.

Podľa ideologickej logiky by som mal byť solidárny s politickými silami, ktoré by v ich vlastnej spoločnosti moju existenciu kriminalizovali.

To je zvláštny druh solidarity – taký, ktorý funguje len dovtedy, kým sa nepozrieme na realitu.

Tel Aviv verzus Teherán

Aby sme tento paradox pochopili ešte jasnejšie, stačí jednoduché porovnanie.

Na jednej strane stojí mesto, kde sa konajú veľké dúhové pochody a kde sú práva homosexuálnych ľudí relatívne chránené zákonom.

Na druhej strane stojí štát, kde by rovnaká identita mohla znamenať trest smrti.

Ak by sme sa riadili čisto ideologickou mapou sveta, mali by sme podporovať ten druhý režim – pretože patrí do „správneho“ geopolitického tábora.

Realita však hovorí niečo úplne iné.

Druhý paradox: feminizmus

Rovnaká logická trhlina sa objavuje aj v otázke práv žien.

Existujú feministky, ktoré z pochopiteľnej snahy brániť kultúrnu rozmanitosť odmietajú kritizovať právne systémy založené na šaríi. Problém je, že mnohé interpretácie šaríe obsahujú pravidlá, ktoré zásadne obmedzujú slobodu žien – od dedičského práva až po osobnú autonómiu.

Ak je však jadrom feminizmu obrana dôstojnosti a práv žien, potom vzniká ďalší paradox:

• Ak šaría systematicky obmedzuje ženy
• a feminizmus má ženy chrániť
• potom kritika šaríe nie je antifeministická.

Práve naopak.

V takom prípade je kritika šaríe konzistentným feministickým postojom.

Paradox ako test ideológií

Paradoxy majú v argumentácii zvláštnu funkciu. Neposkytujú jednoduché odpovede, ale odhaľujú skryté rozpory v systémoch myslenia.

Keď ideológia začne určovať, aké názory má človek zastávať len na základe svojej identity, prestáva byť nástrojom porozumenia realite. Stáva sa skôr rámcom, ktorý realitu filtruje – a niekedy aj ignoruje.

Práve preto môže byť osobná skúsenosť paradoxu cenná. Ukazuje, že identita nie je politický algoritmus. Byť súčasťou určitej skupiny neznamená automaticky prijať celý balík ideologických postojov.

Sloboda myslieť mimo šablóny

Možno je teda paradoxne zdravé, keď človek nezapadá do ideologických očakávaní.

Ak niekto dokáže povedať:
„Moja identita neznamená, že musím súhlasiť s každou politikou, ktorá sa vydáva za jej obranu,“

potom robí niečo, čo je v dnešných polarizovaných debatách čoraz vzácnejšie.

Premýšľa samostatne.

A v konečnom dôsledku možno práve toto je najväčší paradox modernej identity:

že skutočná sloboda nespočíva v tom, že sa človek zaradí do ideologického tábora, ale v tom, že sa mu dokáže v prípade potreby postaviť aj vlastnou hlavou.