Filip T. Holzer

Izrael sa vo svojej vojenskej operácii v Gaze odvoláva na právo na sebaobranu, ktoré mu priznáva článok 51 Charty OSN. Toto právo je neoddeliteľnou súčasťou suverenity každého štátu, avšak jeho uplatnenie je v moderných konfliktoch komplikované. Medzinárodné humanitárne právo (MHP) vyžaduje rozlišovanie medzi bojovníkmi a civilným obyvateľstvom, proporcionalitu pri útokoch a minimalizáciu civilných strát. Problém nastáva, keď sa protivník vedome skrýva za civilistov a využíva nemocnice, školy či obytné budovy ako krytie pre svoje vojenské operácie.

Hamas a taktika asymetrickej vojny

Hamas, považovaný za teroristickú organizáciu viacerými krajinami vrátane USA a EÚ, cielene využíva civilné prostredie na ochranu svojich bojovníkov a arzenálu. Táto taktika dáva Izraelu nemožnú voľbu: buď zasiahnuť legitímne vojenské ciele s rizikom civilných strát, alebo nezasiahnuť vôbec a umožniť ďalšie raketové útoky na svoje územie.

Jedným z konkrétnych príkladov je využívanie tunelového systému pod hustou zástavbou Gazy. Keď IDF podnikne letecký útok na takýto tunel, dochádza k zrúteniu budov nad ním. Hamas pritom úmyselne umiestňuje svoje veliteľské centrá pod nemocnice a školy, čím spôsobuje, že každý útok môže vyvolať obvinenia z vojnových zločinov, hoci z vojenského hľadiska ide o legitímne ciele.

Roof Knocking: Snaha o minimalizáciu civilných strát

Izraelská armáda využíva taktiku známe ako „Roof Knocking“ (klopanie na strechu), ktorá slúži na varovanie civilistov pred blížiacim sa útokom. Táto metóda spočíva v tom, že IDF najprv zasiahne cieľ malou neexplozívnou alebo nízko explozívnou náložou, aby varovala obyvateľov budovy a dala im čas na evakuáciu. Až následne nasleduje hlavný útok. Napriek tejto taktike však nie vždy dôjde k úspešnej evakuácii, pretože Hamas často bráni civilistom v odchode, aby zvýšil počet obetí a mohol využiť ich smrť na propagandistické účely.

Hamas a cielené útoky na civilné ciele

Hamas sa dlhodobo dopúšťa úmyselných útokov na izraelské civilné ciele. Odpaľovanie neriadených rakiet Qassam na izraelské mestá, ako sú Tel Aviv, Aškelon či Sderot, je bežnou taktikou, pri ktorej umierajú civilisti. Napríklad počas konfliktu v roku 2021 Hamas odpálil viac ako 4 000 rakiet na Izrael, pričom mnohé z nich dopadli na obytné štvrte. V roku 2014 raketa zasiahla detské ihrisko v Sderote, pričom zabila niekoľko detí. Hamas sa pri týchto útokoch nesnaží rozlišovať medzi vojenskými a civilnými cieľmi, čo je v priamom rozpore s medzinárodným právom.

Došlo k podobným prípadom aj zo strany IDF?

IDF tvrdí, že sa snaží minimalizovať civilné obete a zamieriť výlučne na vojenské ciele Hamasu. Napriek tomu sa objavujú obvinenia z útokov, ktoré spôsobili civilné straty. Napríklad v roku 2021 pri bombardovaní budovy, v ktorej sídlili aj médiá, vrátane Associated Press, izraelská armáda uviedla, že budova bola využívaná Hamasom na vojenské účely. Medzinárodné spoločenstvo však požadovalo dôkazy, ktoré Izrael nikdy nezverejnil. K civilným stratám dochádza aj v dôsledku zrútenia budov nad tunelmi Hamasu či pri chybných spravodajských informáciách.

Nemožnosť absolútneho dodržiavania medzinárodného práva

Existujú situácie, keď sa ani pri najlepšej snahe nedá postupovať úplne v súlade s medzinárodným právom. Príkladom je tzv. „human shield dilemma“ – ak teroristi strieľajú rakety z obytnej štvrte a IDF ich neutralizuje, vyvstáva otázka, či vina padá na útočníka alebo na obrancu. Prípad z roku 2014, keď izraelská armáda varovala civilistov v Gaze letákmi, telefonátmi a Roof Knockingom, ukazuje, že Izrael sa snaží minimalizovať civilné obete. Napriek tomu dochádza k vysokým stratám, pretože Hamas cielene bráni civilistom v evakuácii.

Príklady medzinárodnej praxe

Podobné dilemy riešili aj iné armády v boji proti terorizmu. USA pri útokoch na Taliban v Afganistane čelili kritike za civilné straty napriek pokročilým technológiám a precíznemu výberu cieľov. Rusko v Čečensku postupovalo oveľa tvrdšie, pričom ignorovalo väčšinu humanitárnych záväzkov. Rozdiel je však v tom, že Izrael je pod neustálym drobnohľadom medzinárodného spoločenstva, zatiaľ čo iné krajiny čelili menšiemu tlaku.

Záver

Realita boja proti terorizmu ukazuje, že absolútne dodržiavanie medzinárodného práva je často nemožné. Jeho pravidlá boli vytvorené pre klasické konflikty medzi štátmi, nie pre asymetrické vojny, kde jedna strana vedome porušuje všetky normy a očakáva, že druhá sa bude správať podľa pravidiel. To vytvára neudržateľnú situáciu, v ktorej je akýkoľvek zásah automaticky považovaný za disproporčný. Kým sa medzinárodné právo neprispôsobí realite moderných konfliktov, bude naďalej slúžiť skôr ako nástroj politického boja než ako spravodlivý rámec pre riešenie vojnových situácií.