Filip T. Holzer

Na Slovensku sa čoraz častejšie stretávame s javom, ktorý by ešte pred desiatimi rokmi mnohí považovali za nemysliteľný: verejná rehabilitácia fašistickej rétoriky a ideológie v decentnom kabáte „tradičných hodnôt“, „národnej hrdosti“ či „kultúry pamäti“. Tento trend je nebezpečný nielen pre demokraciu, ale aj pre samotnú integritu nášho historického vedomia. Najnovší príklad? Osoba menom Daniel Bombic.

Fašizmus s úsmevom

Daniel Bombic, známy kontroverznými výrokmi na sociálnych sieťach, sa v minulosti dopustil antisemitských a revizionistických tvrdení, keď napríklad označil Slovenské národné povstanie za „židovský ojeb na rozloženie Slovenska zvnútra“. Takéto výroky sú nehoráznym útokom na jeden z mála okamihov, keď sa Slováci dokázali ako národ postaviť zlu a útlaku.

O to absurdnejšie pôsobí jeho najnovší „verejný obrat“ – kladenie venca na Slavíne počas osláv 80. výročia oslobodenia Bratislavy. Miesta, ktoré symbolizuje víťazstvo nad nacizmom a obetu tisícov padlých vojakov Červenej armády, ktorí v boji proti presne tým ideám, ktoré dnes Bombic tak nápadne relativizuje, položili život.

Zrastenie lži s obradom

Tento akt nie je pokusom o zmierenie alebo reflexiu. Je to zámerná fraška – pokus preniknúť do spoločenského povedomia nie pokáním, ale premaľovaním vlastnej agendy na oficiálny jazyk štátnych symbolov a pamiatky. Je to ako keď hyena položí kvetinu na hrob levov, ktorých predtým trhala na kusy.

A do toho ešte vyhlásenia ako:

„Sme jeden národ, jedna rasa, jedna kultúra, jedni predkovia, jedno etnikum.“

To už nie je len nacionalizmus. To je jazyk totality, segregácie a etnickej čistoty, tak ako ho poznáme z 30. a 40. rokov. Dnes sa však neozýva zo zafajčených pivníc, ale z tribún a štátnych ceremónií.

Plazivý návrat hydry

Fašizmus sa nikdy nevracia rovnakým spôsobom. Neprichádza s hákovými krížmi a rovnošatami – prichádza potichu, v bielych košeliach, s kladivom v ruke a vencami vo vrecku. Tento hyenizmus podvratných živlov je nebezpečný práve preto, že sa snaží prešmyknúť pod radar – cez pamätníky, oslavy, vlastenecké gestá a historický revizionizmus.

To, čo sledujeme, nie je izolovaný incident. Je to súčasť širšej snahy legalizovať a revitalizovať fašistickú ideológiu. Nie už ako radikálny extrém, ale ako legitímnu súčasť „národnej debaty“.

Záver: Pamäť nie je folklór

Ak si nedáme pozor, môže sa stať, že si raz fašizmus opäť zvolíme – nie preto, že by sme ho nepoznali, ale preto, že nám ho naservírovali s vencami, v obleku, a s heslami o jednote a národe. Musíme tomu zabrániť, kým je to ešte možné.

Pamäť nie je tradícia. Pamäť je zodpovednosť.