Filip T. Holzer

Keď sa dnes hovorí o slobode slova, veľa ľudí si predstaví chaos bez pravidiel. Akoby sloboda znamenala, že môžeš hovoriť úplne čokoľvek, kedykoľvek a akokoľvek, bez následkov. Ale tak to nie je. Skutočná sloboda slova nie je o zákazoch a príkazoch od štátu, ako sme to poznali z temných kapitol našej histórie – Tisovho Slovenského štátu alebo komunistickej ČSSR, kde Veľký brat z Kremľa sledoval každý nádych a slovo.

Sloboda slova je o niečom úplne inom – je to o zodpovednosti a rešpekte k iným.

Môžeme mať akékoľvek názory – a to je dobre, lebo bez rozmanitosti názorov nie je žiadna spoločnosť živá. Ale táto sloboda nesmie slúžiť ako ospravedlnenie na šírenie nenávisti, urážok a rozdelenia.

A presne tu dnes často zlyhávame. Na Slovensku vidíme, že politici a verejní činitelia sa občas prepadávajú do roviny, ktorá s úctou nemá nič spoločné.

Robert Fico a Ľuboš Blaha napríklad často používajú verejné prejavy ako prostriedok na útoky, ktoré priamo či nepriamo podnecujú nenávisť voči svojim oponentom. Nie je to dialóg, ale boj o moc cez rozdelenie spoločnosti.

Na druhej strane Jana Bittó Cigániková sa nevyhýba hysterickým záchvatom a osočovaniu kolegov, čím podkopáva základné pravidlá slušnej debaty a zvyšuje napätie vo verejnom priestore.

A Michal Šimečka? Ten často zvolí tichú podporu či ignorovanie dezinformátorov ako Radler či Olej, čím nepriamo legitimizuje klamstvá a rozkladá dôveru vo verejný diskurz.

Sloboda slova teda nie je výhovorka na bezbrehé útoky alebo hysterické výlevy. Je to právo, ktoré prichádza so zodpovednosťou hovoriť pravdu, počúvať iných a rešpektovať ich dôstojnosť.

Ak to nezvládneme, nečaká nás slobodná a demokratická spoločnosť, ale toxická bublina rozdelenia a nenávisti, ktorá nás postupne pohltí.

Sloboda slova je teda hlavne o tom, ako ju používame, nie len o tom, že ju máme. A práve v tomto spočíva jej najväčšia hodnota.