V čase, keď svetom beží informačná vojna rýchlejšie než strely z kalašnikova, stačí zopár sekúnd roztraseného videa a titulok v pravom čase — a vinník je určený. Bez súdu, bez dôkazov. Presne tak sa to stalo 1. júna 2025 v Rafahu. Viac než 30 mŕtvych Gazanov pri distribučnom bode humanitárnej pomoci. Krv, chaos, krik. A hneď nato obvinenie: „Izrael útočil na civilistov.“ Média to kúpili. Svet to zhltol. Až kým sa neobjavilo druhé video.
📹 Kamera beží. Ale kto drží spúšť?
Izraelské obranné sily (IDF) krátko po incidente zverejnili videozáznam. Nie CGI, nie prestrih z filmu Michaela Baya — skutočný dronový pohľad, v ktorom je jasne vidieť, ako ozbrojení muži strieľajú zo smeru kontrolovaného Hamasom priamo do davu hladných Gazanov. Žiadna izraelská munícia, žiadny nálet. Iba niekoľko tichých výstrelov — a mŕtve telá, ktoré sa zrútili do piesku spolu so zvyškom dôvery vo verejné informovanie.
Podľa izraelských zdrojov, citovaných napríklad New York Post a Times of India, ide o jednoznačný dôkaz: útočníkmi boli členovia Hamasu, nie izraelskí vojaci.
🎭 Masaker ako mediálna kulisa
Toto nie je prvýkrát, čo Hamas — organizácia, ktorá má v médiách zvláštny status „odbojovej romantiky“ — používa civilné obete ako PR zbraň. V skutočnosti to je takmer súčasť ich štandardnej vojenskej doktríny. „Využi smrť civilistu ako výkrik do sveta, aj keď si to bol ty, kto stlačil spúšť.“
Izrael sa — aspoň v tomto prípade — nesnažil vinu zahmlievať, ale čelil klasickému mediálnemu refleksu: najskôr emócia, až potom otázky. Znie to cynicky? Možno. Ale v realite Blízkeho východu je cynizmus často jediný spôsob, ako si zachovať zrak.
🧠 Problém nie je len Hamas. Problém je, že sme zabudli myslieť
Video s názvom „Hamas Kills Gazans, Blames Israel — And the Media Goes Along“ rozoberá práve tento fenomén: ako sa emotívna výbušnina stáva silnejšou než fyzická explózia. Ako sa z kamier stávajú zbrane. A ako niektoré médiá nie sú reportérmi, ale spolupáchateľmi.
Nie je dôležité, že ide o Hamas. Ani že ide o Izrael. Dôležité je, že zomierajú nevinní — a niekto tú smrť prekrúca na svoju verziu pravdy.
🔍 Môj záver (v plnej irónii reality):
Kto dnes vlastní príbeh, vlastní realitu. A ak vlastníš kameru — máš moc. Vojna sa už nebojuje len zbraňami. Bojuje sa slovami, zábermi, nadpismi.
A tí, ktorí trpia najviac — bežní Gazania, ktorí chcú len prežiť deň bez streľby, prachu a klamstiev — sú často iba štatisti vo vojne naratívov. Raz sú obeťou, inokedy zámienkou. Niekedy sa ich tvár mihne v reportáži, ale ich hlas znie len zriedka.
Toto video nie je len o tom, kto strieľal. Je aj o tom, ako rýchlo sme ochotní uveriť verzii, ktorá zapadá do našich očakávaní. A o tom, že ak prestaneme overovať, koho vlastne bránime, môže sa ľahko stať, že chránime masku, nie človeka.
Ak máš chuť urobiť si názor sám (čo je dnes jedna z posledných foriem občianskej statočnosti), pozri si video tu.
Ale pozor — nie každý výstrel povie, kto vystrelil. A nie každý článok ťa varuje, že pravda má niekedy štyri verzie a len jedna z nich má meno, tvár a rodinu, čo práve prišla o domov.
"Izraelská armáda dnes potvrdila, že... ...
Ľudia sú všeobecne v prípade tohto konfliktu... ...
By ma zaujimalo ci si sa niekedy pozastavil aj... ...
Takže Palestínci si dennodenne zabíjajú svoje... ...
Celá debata | RSS tejto debaty