Filip T. Holzer

Status Inštitút ľudských práv je ukážkovým príkladom toho, ako sa dá politická realita preformátovať do ideologického príbehu. Jazyk je silný, morálne sebavedomý, no analyticky selektívny. Kritika Izrael je prezentovaná ako obrana ľudských práv, zatiaľ čo akýkoľvek kontext – najmä existencia terorizmu – sa odsúva na okraj alebo úplne mizne.

Takýto prístup má jeden zásadný problém: ignoruje základnú asymetriu konfliktu.

Asymetria, ktorú nemožno preskočiť

Na jednej strane stojí štát, ktorý – nech robí akékoľvek chyby – funguje v rámci medzinárodného systému. Na druhej strane pôsobia aktéri ako Hamas, ktorých stratégia je postavená na útokoch proti civilistom, únosoch a šírení strachu.

Nazývať tento konflikt čisto „bojom dvoch strán“ je analytické zjednodušenie. Jedna strana vedie vojnu, druhá vedie aj teror.

A práve v tomto bode sa láme význam rozhodnutí, ktoré sa navonok tvária neutrálne.

Zastavenie zbraní ako „neutrálne“ gesto

Rozhodnutie štátu – napríklad Taliansko pod vedením Giorgia Meloni – zastaviť export zbraní môže na prvý pohľad pôsobiť ako morálne gesto: „nechceme prilievať olej do ohňa“.

Lenže vojna nie je statický stav. Je to dynamický proces, v ktorom:

• jedna strana potrebuje zdroje na obranu,
• druhá strana využíva každé oslabenie protivníka.

Ak štát, ktorý čelí teroristickým útokom, príde o časť svojej obrannej kapacity, nevzniká vákuum. Vzniká príležitosť – a tú nevyužije abstraktné „dobro“, ale konkrétny protivník.

Nepriama podpora: ako funguje v realite

Podpora terorizmu nemusí mať podobu priamych transferov zbraní či financií. V moderných konfliktoch často funguje nepriamo:

• oslabením obrany štátu,
• delegitimizáciou jeho reakcie,
• alebo vytváraním politického tlaku, ktorý obmedzuje jeho schopnosť konať.

Ak tieto kroky vedú k tomu, že teroristická organizácia získava strategickú výhodu, efekt je rovnaký – aj keď úmysel môže byť iný.

Inými slovami:
nezáleží len na tom, čo robíš, ale aj na tom, komu tým objektívne pomáhaš.

Morálna ilúzia selektívneho humanizmu

Problém časti ľudskoprávneho aktivizmu spočíva v selektivite. Utrpenie civilistov v Gaze je oprávnene zdôrazňované. Utrpenie civilistov napadnutých teroristami však často mizne v pozadí alebo sa relativizuje.

Tak vzniká paradox:

• ochrana civilistov sa deklaruje ako cieľ,
• no zároveň sa oslabuje schopnosť brániť ich pred terorom.

To nie je konzistentná morálka. To je morálka, ktorá si vyberá.

Politika namiesto princípov

Treba si priznať aj menej romantickú rovinu. Kroky vlád, ako je tá talianska, často nie sú výsledkom náhleho morálneho precitnutia, ale:

• tlaku verejnosti,
• protestov,
• alebo blížiacich sa volieb.

Morálny jazyk tak zakrýva pragmatické rozhodnutia. A tie môžu mať dôsledky, ktoré idú presne opačným smerom, než aký deklarujú.

Záver

Zastavenie exportu zbraní do krajiny, ktorá čelí terorizmu, sa môže javiť ako neutrálne či dokonca ušľachtilé rozhodnutie. V realite však ide o krok, ktorý:

• mení rovnováhu síl,
• oslabuje jednu stranu konfliktu,
• a tým nepriamo posilňuje druhú.

Ak je tou druhou stranou teroristická organizácia, potom sa takýto krok – bez ohľadu na deklarovaný úmysel – stáva formou podpory terorizmu.

Nie preto, že by to niekto otvorene chcel.
Ale preto, že v geopolitike nestačia dobré úmysly. Rozhodujú dôsledky.