Filip T. Holzer

Keď sa progresívny idealista večer zabalí do deky z recyklovaného konope, popíja mandľové latté a sníva o krajine, kde sa zhmotní utópia diverzity, technologického pokroku a právnej rovnosti — mal by sa mu v mysliach zjaviť práve Izrael. Áno, ten Izrael, ktorý si zvykol byť fackovacím panákom ideologickej ľavice. Lenže realita, ako zvyčajne, nestíha memečkám na Twitteri.

🌈 Dúhové vlajky nad Tel Avivom

Začnime Tel Avivom. Niektorí ho volajú „hlavné gay mesto Blízkeho východu“, iní jednoducho „Barcelona, ale s realitou“. Kým v susedných štátoch dávajú za homosexuálny vzťah tresty smrti, Izraelci oslavujú Pride, ktorý má viac farieb než Netflixov casting. LGBTQ+ ľudia tu žijú slobodne, bojujú za svoje práva — a čo je najdôležitejšie — nie sú politickým figovým listom, ale plnohodnotnou súčasťou spoločnosti. Dokonca, ak si Žid a máš za manžela muža (áno, hovorím o homosexuálnych manželstvách), tak nielen ty, tak právo na návrat sa nevzťahuje len na teba, ale aj na tvojho partnera.
(Vlhký sen: ✓)

🧠 Startup Nation: Krajina, kde sa idey menia na drony

Izrael je doslova laboratórium budúcnosti. Umelá inteligencia, liečba rakoviny, zavlažovacie systémy, ktoré porazili púšť, kyberbezpečnosť na úrovni, ktorú by závidel aj Batman — to všetko v krajine menšej ako Slovensko.
V progresívnom svete, kde inovácie sú novým náboženstvom, je Izrael high-tech Mekka.
(Vlhký sen: ✓✓)

👩‍🚀 Ženy na fronte, ženy v politike, ženy v rabináte

Rovnoprávnosť žien tu nie je nálepkou na kampani. Ženy slúžia v armáde, pilotujú stíhačky, sedia v parlamente, rozhodujú na najvyšších súdoch — a áno, sú aj rabínkami (aj keď to ešte niektorých ortodoxných pánov rozčuľuje).
(Vlhký sen: rovnosť+3)

Ale… apartheid?! Kolonializmus?! No tak prestaňme.

Ak je Izrael „kolonialistický projekt“, tak som ja jednorožec s diplomom z literárnej gender-stúdie. Izrael nevznikol zo záujmu ovládnuť cudziu zem, ale ako výsledok historickej túžby po domove pre ľudí, ktorí boli po tisícročia prenasledovaní — často Európanmi, ktorých potomkovia dnes Izrael najhlasnejšie kritizujú. Paradox level: 9000.

Arabskí občania Izraela (cca 20 % populácie) majú volebné právo, vlastné politické strany, sudcov na Najvyššom súde a prístup ku vzdelaniu i zdravotnej starostlivosti. Takto nevyzerá apartheid. Toto nie je Južná Afrika v 80. rokoch, toto je zrkadlo, v ktorom sa mnohé „civilizované“ krajiny radšej ani nepozerajú.

A čo náboženskí fanatici?

Áno, Izrael má svojich ultraortodoxných. Ale vieš čo? Aj USA má svojich „Ježiš by volil Trumpa“ baptistov, Francúzsko má moslimských radikálov vo vlastných predmestiach a Británia mala svojho času pokusy zaviesť šaríu vo verejných štvrtiach. Fundamentalisti nie sú exkluzívny produkt Blízkeho východu, sú vedľajším produktom slobody.

A tá militarizácia? Nie je to trochu… agresívne?

Keby si mal susedov, ktorí doslova učia svoje deti kresliť mapy bez tvojej krajiny a oslavujú tvoju smrť ako náboženský sviatok — asi by si si tiež nenechal zbrane zamknuté v múzeu.
Izraelská armáda nie je nástrojom imperializmu, ale brnením krajiny, ktorá vie, že druhú šancu by už nedostala.

A pravicová vláda?

Volebná urna nerozlišuje medzi „liberálom“ a „konzervatívcom“. Rozlišuje medzi občanom, ktorý volí a tým, ktorý len tweetuje. Izrael je parlamentná demokracia, kde Arabi, Židia, drúzovia aj post-sovietski prisťahovalci hádžu do urny hlas, nie kameň. Výsledok? Slobodne zvolená pravicová vláda. Môže sa ti páčiť, nemusí — ale je to legitímny hlas ľudu.

Záver:

Izrael nie je ideálny. Ale ak má progresívny sen mať svoj manifest v realite — bude to niekde medzi Tel Avivom, Haifou a technologickým parkom v Herzliye. Krajina, kde ženy lietajú, gejovia tancujú, roboty zachraňujú a demokracia dýcha — hoci aj pod prilbou.

Vlhký sen progresívca? Áno. Len treba otvoriť oči a prestať veriť rozprávkam.