Filip T. Holzer

Keď raz v správach prebleskne veta, že „v Gaze sa uskutočnil protest proti Hamasu“, človek spozornie. Znie to takmer ako oxymoron – ako vietor vo vákuu. Protestovať proti Hamasu v Gaze? To je ako kričať pod vodou: môžeš, ale nikto ťa nepočuje. Alebo horšie – niekto ťa počuje, a práve preto zmizneš.

Otázka, ktorú si kladiem už mesiace, je jednoduchá, no nepríjemne ťaživá:
Ak Hamas dlhodobo riskuje životy palestínskych detí, civilistov a celých štvrtí, prečo sa ľudia v Gaze nebúria?
Alebo inak: Koľko strachu z vlastných musíš mať, aby si prijal smrť ako niečo jednoduchšie než slovo „dosť“?

Gaza ako zrkadlo absurdnosti

Gaza je priestor, kde sa človek nenarodí, ale je vylisovaný medzi múry. Tisícami rokov bolesti, poslednými desaťročiami blokád, a napokon železnou päsťou Hamasu. V tomto pásme žije vyše dva milióny ľudí, z toho polovica detí. A niektorí z týchto ľudí si uvedomujú, že Hamas ich nevie, nechce alebo nemôže zachrániť. Ale to uvedomenie je tiché. Dusivé. Nehlučné ako plakať v izbe, kde je každá stena agentom.

Pretože v Gaze neexistuje sloboda slova – existuje len sloboda prežiť. A tá si vyžaduje cenu: mlčanie.

Protesty, ktoré nevidíme

Áno, zopár protestov už bolo. Rok 2019 – heslá „We Want to Live“, mladí muži na uliciach, niektoré ženy. Krátke chvíľky nádeje, že Hamas padne nie zvonka, ale zvnútra. Výsledok? Zatýkanie, výsluchy, násilie, výstrahy. Niektorí z tých, čo rozprávali, prestali. Iní zmizli.
A potom sa svet prestal pýtať.
Západ mal zrazu iné priority, a arabský svet… no, ten má svoju vlastnú mapu ticha.

Nie je ľahké rozprávať o Hamas ako o utláčateľovi vlastných, keď ho mnohí ešte stále vnímajú ako hrdinský odpor proti izraelskej okupácii. No v skutočnosti je Hamas štát v štáte bez práva. Islamistický režim, ktorý obetoval myšlienku slobody výmenou za večnú vojnu.

Palestínčania ako rukojemníci vlastných dejín

Vždy, keď vidím zábery detí bežiacich ulicami po bombardovaní, pýtam sa: Koho sú to deti? Sú to deti Gazy? Alebo deti Hamasu? Alebo len deti vojny, ktoré nikto nechce adoptovať?

Keď Hamas umiestni raketomet pri nemocnici, nie je to len vojenská taktika. Je to posolstvo svetu: „Aj tak to zhodia. Aj tak zomrieme. Ukážte ich ako vrahov.“
A svet? Svet to ukáže. Lebo spravodlivosť bez kontextu je slepá – a v tomto prípade aj hluchá.

Palestínčania nie sú štatisti vo filme, ktorý píše Hamas. Sú to živí ľudia, ktorým bola ukradnutá nielen budúcnosť, ale aj možnosť výberu medzi hnevom a nádejou. A tak radšej držia jazyk za zubami – nie preto, že súhlasia, ale preto, že jazyk môže byť použitý ako dôkaz.

Môžeme ich súdiť?

Je ľahké z pohodlia Bratislavy alebo Londýna povedať: „Prečo nič nerobia?“
Ale čestná odpoveď znie: pretože niekedy prežiť znamená mlčať. A niekedy už ani to nie.

To, že niekto nekričí, ešte neznamená, že netrpí. A to, že niekto neprotestuje, neznamená, že nesúhlasí.

A čo my?

Ak má mať vôbec zmysel písať o utrpení ľudí v Gaze, potom len preto, aby sme neprijali ich ticho ako súhlas. Aby sme vedeli, že mlčanie môže byť aj výkrik. A že keď jeden totalitný režim ubližuje svojmu ľudu, nemali by sme byť tak posadnutí geopolitikou, že zabudneme na ľudskosť.

Lebo ak sa raz v Gaze niekto odváži povedať „dosť“ nahlas – nesmie v tom byť sám.