Filip T. Holzer

Thiago Ávila je muž s tvárou idealistu, no pod týmto nánosom filantropickej romantiky sa skrýva niečo oveľa komplikovanejšie — a, žiaľ, aj toxickejšie. Jeho účasť na tzv. Freedom Flotille do Gazy nebola len gesto „humanitárneho odporu“, ale najmä jasný signál, že aktivizmus bez rozumu sa môže stať zbraňou propagandy.

1. De iure: právo nehrá na city

Izrael má od roku 2007 vyhlásenú námornú blokádu pásma Gazy. Je to tvrdý krok, o tom niet pochýb. Ale z hľadiska medzinárodného práva ide o krok legálny — a to za podmienky, že:

• blokáda je vyhlásená vopred,
• je efektívne presadzovaná,
• nehladuje populáciu ako kolektívny trest.

Izrael tieto podmienky de iure spĺňa. Či sa nám to páči, alebo nie, flotily, ktoré sa blokádu pokúšajú prelomiť, sa dopúšťajú aktívneho narušenia medzinárodne uznanej vojenskej blokády. To nie je happening, to je čin s následkami. A tie prišli – aj pre Ávilu.

2. Morálka je ako plachta – natiahneš ju podľa vetra

Z morálneho hľadiska je však všetko hneď zložitejšie. Gaza je miesto nešťastia, bolesti a izolácie. A ak niekto vezme humanitárnu pomoc a pokúsi sa ju dopraviť tam napriek zákazu, mnohí budú hovoriť o hrdinstve. Rozumiem tomu – súcit nie je zločin.

Lenže morálna sila takýchto činov závisí od dôveryhodnosti ich nositeľov. A tu prichádza problém.

3. Thiago Ávila ako dar pre propagandu Hamasu

Thiago Ávila nie je len obyčajný mierový aktivista. To je kľúčové. V roku 2020 sa zúčastnil pohrebu Hasana Nasralláha — lídra Hizballáhu, ktorý je v mnohých krajinách vrátane Česka a Slovenska považovaný za teroristickú organizáciu. Ávila tam verejne vyjadroval obdiv k „mučeníkom“, ktorí „porazili sionistickú entitu“.

Prepáčte, ale toto nie je jazyk mierotvorcu. Toto je ideologický export vojny zabalený do poetiky odporu. A keď takýto človek kráča na palube flotily, ktorá si kladie za cieľ pomôcť civilistom, znižuje kredibilitu celej misie na úroveň geopolitického cirkusu.

Aktivizmus potrebuje múdrosť, nie mártyrov

Ávila je ako symbol: niečoho, čo začalo ako protest proti nespravodlivosti a skončilo ako infúzia politického extrémizmu pod vlajkou humanizmu. A jeho účasť sa môže stať precedensom, ktorým budú krajiny ako Izrael delegitimizovať aj skutočne úprimné a neideologické misie.

Ak má mať aktivizmus význam, musí byť nielen morálne správny, ale aj strategicky múdry. A najmä — musí sa dištancovať od tých, ktorí namiesto pomoci nesú vlajky nenávisti.

Záver?
Thiago Ávila neurobil humanitárnej veci žiadnu službu. Naopak, jeho minulosť a prítomnosť ju zneužili ako štít pre politické gesto, ktoré už z diaľky páchne nie mierom, ale záujmom.

A to je pre Gazu, aj pre spravodlivosť, len ďalšia tragédia navyše.