Filip T. Holzer

V posledných rokoch sme na slovenskej politickej scéne svedkami zrýchlenej vulgarizácie verejnej debaty. Výrazy ako „katolibanec“, „náboženský fanatik“, „stredoveká konzerva“, či dokonca „tmárska sebranka“ sa z výkrikov na internete dostali až do úst poslankýň a poslancov Národnej rady. Medzi najvýraznejších používateľov týchto slovníkov patrí aj Jana Bittó Cigániková, ktorá tým podľa vlastných slov „bojuje za slobodu“.

Otázka znie: Aká je to sloboda, ktorá sa posmieva náboženskej viere a nazýva ľudí, ktorí sa jej držia, extrémistami?

📖 Slovník polarizácie

• „Katolibanec“ – jazyková zlátanina „katolíka“ a „Talibanca“ evokuje náboženský extrémizmus a násilie. Týmto výrazom sa znevažuje každá forma katolíckej identity, aj keď je mierna, pokorná alebo služobná.
• „Náboženský fanatik“ – používa sa ako zbraň voči každému, kto v politike priznáva morálny alebo vieroučný rámec. Znemožňuje rozlíšenie medzi legitímnou hodnotovou orientáciou a skutočným extrémizmom.
• „Stredoveká konzerva“ – výsmech všetkému, čo nie je progresívne. Ako keby každá hodnota staršia než 20 rokov bola automaticky nebezpečná.

Tieto výrazy nie sú kritikou názorov, ale nástrojom stigmatizácie ich nositeľov. Útočia na identitu, nie na obsah. Takýto jazyk nie je prejavom slobody – je to forma intelektuálneho násilia.

📣 Výzva na zdržanlivosť

Sloboda prejavu nie je anarchia jazyka. A už vôbec nie právo verejne zosmiešňovať celé skupiny ľudí len preto, že veria v Boha, tradičné hodnoty, alebo chránia ľudský život od počatia.

Vyzývame preto verejne činné osoby, politických aktérov a médiá, aby si uvedomili váhu svojho slova. Slová majú moc:

• 💣 ničiť vzťahy a dôveru v spoločnosť,
• 🔨 trieštiť kultúrny dialóg,
• 🧱 a stavať múry tam, kde potrebujeme mosty.

Nie je hanbou nesúhlasiť. Hanbou je urážať pri tom ľudí, ktorí sú nositeľmi iného presvedčenia. Politika nie je zápas gladiátorov, kde slušnosť je slabosť. Naopak – kto zvládne byť korektný aj v nesúhlase, ten ukazuje silu, nie slabosť.

🧭 „Ži a nechaj žiť!“ – alebo útek od zodpovednosti?

Toto heslo znie na prvé počutie krásne. V skutočnosti však býva často nesprávne chápané ako výzva na absolútne nezasahovanie do života druhých, bez ohľadu na ich skutky. Ale realita spoločnosti nie je anarchia – je to spoločenstvo s pravidlami.

„Ži a nechaj žiť“ neznamená: rob si, čo chceš, aj na úkor iných.

Znamená:

„Ži slobodne – a rešpektuj, že sloboda končí tam, kde začína sloboda druhého. A ak niekto tú hranicu prekročí, má spoločnosť právo zakročiť.“

To je podstata právneho štátu – spoločného rámca, kde nevládne svojvôľa, ale spravodlivosť a rovnosť pred zákonom.

Nikto nemá právo:

• manipulovať druhých,
• šíriť nenávisť pod rúškom „hodnôt“,
• ani presadzovať zvrátenosti pod heslom „tolerancie“.

Rovnaký meter platí pre všetkých – konzervatívcov, liberálov, veriacich, ateistov. Nie preto, že by sme sa všetci museli zhodnúť, ale preto, že všetci spolu žijeme v jednej krajine, a preto potrebujeme pevné pravidlá aj základnú úctu.

🤝 Teologické rozdiely nie sú dôvodom na urážky

Aj keď osobne nezdieľam niektoré teologické postoje Katolíckej cirkvi, nevidím v tom dôvod na agresívne útoky alebo dehonestovanie jej veriacich. Otvorené a kritické myslenie patrí k zdravej spoločnosti – rovnako ako úcta k ľuďom, ktorí veria inak než my.

Niektoré rozdiely sú zásadné, no neospravedlňujú výsmech:

• Úcta k sochám a obrazom môže vyvolávať otázky o tenkej hranici medzi symbolickým zobrazením a uctievaním, čo pre mnohých prekračuje ich chápanie duchovna.
• Postavenie Panny Márie ako prostredníčky medzi človekom a Kristom je často sporné, najmä ak sa vychádza z predstavy, že medzi Bohom a človekom má byť len jeden prostredník.
• Názory na tzv. vytrhnutie cirkvi (Rapture) sa medzi kresťanmi výrazne líšia – niektorí veria, že veriaci budú vzatí pred Veľkým súžením, iní, že prejdú všetkými eschatologickými udalosťami spolu so zvyškom sveta. Katolícka teológia túto predstavu vo všeobecnosti nevyzdvihuje a sústreďuje sa na iné eschatologické dôrazy.

Tieto rozdiely sú legitímne predmety diskusie – nie nástroje verejného zosmiešňovania. Niekto verí inak než ja? To ešte neznamená, že je zaostalý, nebezpečný alebo fanatický.

V pluralitnej spoločnosti sa kritika vierouky musí odlišovať od útoku na veriacich. Prvá je súčasťou intelektuálnej debaty. Druhá je len kultúrne maskovaná nenávisť.

🔚 Záver: Kritizujme rozumne, nie nenávistne

Ak niekto používa výrazy ako „katoliban“, „stredoveká konzerva“ či „náboženský fanatik“, nerobí tým spoločnosti službu, ale presne naopak – otvára dvere polarizácii, zatrpknutosti a posmechu namiesto dialógu. Takéto výrazy neodhaľujú intelektuálnu odvahu, ale lenivosť premýšľať a neschopnosť rešpektovať názorové spektrum v pluralitnej spoločnosti.

Áno – môžeme a máme diskutovať o úlohe cirkví v štáte, o tom, či je financovanie z verejných zdrojov primerané, o výkladoch Biblie, o úcte k obrazom, mariánskej úcte či eschatológii a predstave vytrhnutia cirkvi. Ale diskusia nie je výsmech. A rozdielny názor nie je dôvod na pohŕdanie.

V konečnom dôsledku platí, že heslo „Ži a nechaj žiť“ neznamená anarchiu ani pasivitu. Znamená to rešpekt k slobode, pokiaľ tým neohrozujeme základné pravidlá spoločnosti, zákony či práva druhých. V prípadoch, keď niekto svojim konaním skutočne narúša tieto hranice, zasiahnuť je nielen oprávnené, ale aj potrebné – no aj vtedy to možno urobiť bez nenávisti a vulgarity.

Ak chceme žiť v kultúrnej spoločnosti, musíme sa vedieť hádať bez toho, aby sme sa zhadzovali. A to začína pri jazyku, ktorý volíme.